Anna zo strachu prespala osem mesiacov. Keď konečne otvorila oči, vznikla silná fotografia

Sedí na invalidnom vozíku, z nosa jej vedie sonda a na ramenách sa jej vlnia divoké kučery. Oči 15-ročnej Anny vyzerajú dospelo, pohľad vyžaruje akési odhodlanie, no tmavé kruhy pod očami svedčia o nekonečnej únave. Nikto by nepovedal, že arménske dievča sa pred pár minútami prebudilo po ôsmich mesiacoch spánku. Keď konečne otvorila oči, v utečeneckom tábore jej pohľady zachytil poľský fotograf Tomek Kaczor. Príbeh dievčaťa s takzvaným syndrómom rezignácie napísala fotografova manželka, poľská redaktorka Dorota Borodajová, v silnej reportáži s názvom Deti zaspávajúce so strachom.

Stačili tri dni

Bol začiatok roku 2018, v Náhornom Karabachu stúpala nevraživosť a mnohí ľudia vedeli, že spor, ktorý si vyžiadal už desiatky tisíc obetí, bude opäť eskalovať. David a Katerina sa rozhodli utiecť z ich domova, rýchlo sa rozlúčili so svojimi blízkymi a unáhlene sa museli rozhodnúť, čo predajú, čo si zoberú so sebou a čo nechajú v krajine, kde sa už nikdy nevrátia. Ich 14-ročná dcéra Anna a deväťročný syn vedeli, že svoj domov opúšťajú navždy.

Prečítajte si tiež: Keby som ho nemala, bola by som sama. O babičku Agnes sa stará iránsky utečenec, ktorému hrozila poprava

Rodičia zariadili poľské víza, ktoré boli pre nich najrýchlejším riešením, no Poľsko malo byť pre rodinu iba jednodňovou zastávkou. O azyl chceli požiadať vo Švédsku, ale tamojšie úrady rodinu odmietli prijať a deportovali ju späť do Poľska. Písal sa júl 2018, keď pred deportáciou 14-ročná Anna upadla do zvláštnej kómy, v ktorej sa ocitne ročne viac ako 100 detí. Anna počas troch dní stratila chuť do života – prestala hovoriť, jesť, viac nevstala z postele a to, čo sa spočiatku prejavovalo ako depresia a apatia, gradovalo do totálnej rezignácie.

Syndróm detí z východu

Takzvaný syndróm rezignácie postihuje deti nútených migrantov a utečencov, ktoré prežívajú obrovskú traumu a strach, sú svedkami vojny alebo násilia a jediné bezpečné miesto nájdu iba vo svojom vnútri. Deti prestanú piť, jesť, hovoriť, zatvoria oči a aby prestali trpieť, nedobrovoľne „vypnú“ časť mozgu a upadnú do stavu podobného kóme. To isté sa stalo so 14-ročnou Annou.