Juraj je lanovkárom už 53 rokov: Na Lomničáku sa bežne stáva niečo, čo nám neverili ani Švajčiari
Rodák z Tatranskej Lomnice sa na najvyššie položenom pracovisku Slovenska už viac ako polstoročie stará aj o bezpečnosť turistov.
Vyšli ste na štít niekedy po svojich?
Samozrejme. Zdolal som skoro všetky trasy, ktorými sa dá dosiahnuť. Klasickú z Lomnického sedla, zimnú, vystúpil som tiež juhovýchodným rebrom, Jordánovou cestou, aj nemeckými rebríkmi cez Medenú dolinku. Teraz sa však už viac riadim pravidlom „načo ísť peši tam, kam premáva lanovka“.
Čo by ste povedali návštevníkom ako ja, ktorí síce majú obrovskú chuť pozrieť sa na svet z Lomnického štítu, no nenabrali odvahu nastúpiť do lanovkovej kabíny a nechať sa vyviezť až tam, hore?
Bývajú dni, keď medzi Lomničákom a Skalnatým plesom pendlujem aj 15-krát. A vidíte, som tu živý a zdravý. Technológie lanových dráh sa za posledné roky razantne zdokonalili. Dovolím si tvrdiť, že lanovka je dnes najbezpečnejší dopravný prostriedok. My pomáhame priblížiť končiare aj ľuďom starším, chorým a všetkým, čo nemajú dostatok síl prekonať väčšie výšky a vzdialenosti. To je podľa mňa senzačné.
Práve visutá lanovka zo Skalnatého plesa na Lomnický štít je Vaša najväčšia srdcovka spomedzi všetkých lanových dráh, o ktoré sa staráte. Prečo?
Lebo má svoju unikátnu históriu a špecifiká. Keď ju naši predkovia vybudovali, bola svetovým unikátom. Ja som začínal, keď ešte premávala tá pôvodná, z 30. rokov minulého storočia. Robil som s chlapmi, ktorí pri nej pracovali od samého začiatku a odovzdali mi kopu skúseností aj zážitkov.
Dnes táto Stará dáma, ako ju familiárne voláme, už nefunguje, nahradili ju modernejšie technológie vrátane novej kabíny. Ja som sa na tejto rekonštrukcii v 80. rokoch tiež zúčastňoval. Navyše, odmala som bol ako obyvateľ Tatranskej Lomnice aj jej častým používateľom. Takže vzťah je to, povedal by som, až osobný.
Ako prežívate tohtoročné leto na Skalnatom plese a Lomnickom štíte? Aj Vám je tu opäť o niečo teplejšie ako nám v nižších polohách?
Lepším indikátorom počasia, než sú naše pocity, je sama príroda. Pod vplyvom otepľovania sa mení priam pred očami. V nadmorských výškach, kde ešte pred pár rokmi bola kosodrevina, rastú teraz stromy a lietajú lastovičky. Pásmo kosodreviny sa zasa posunulo aj o sto metrov vyššie, kde bývali len holé skaly. Kedysi sme na najvyšších miestach stretali kamzíky, svište, z času na čas medveďa. Teraz sem zavíta už aj jazvec, čo nebývalo jeho prirodzené prostredie.
Zmenili sa aj návštevníci Vysokých Tatier za ten čas, čo tu pracujete?
Zmenili. Zdá sa mi, že z ľudí sa postupne vytráca vďačnosť a úcta k prírode, že strácame taký ten prirodzený, jednoduchý vzťah k nej. Všetko dnes valcuje honba za zážitkami a peniaze.
Máte pre turistov nejaký odkaz rodáka z Tatier a zároveň človeka, ktorý sa stará o to, aby sme si pohodlne a bezpečne mohli užívať vysokohorskú prírodu?
Ľuďom by som v prvom rade chcel pripomenúť, že krásna príroda nie je samozrejmosť, že je to živý organizmus a vyžaduje si našu ohľaduplnosť. Iba tak bude ďalej kvitnúť do krásy. Nechcem, aby to vyznelo nejako pateticky, ale môj odkaz poviem tak, ako to cítim: Keď prídete do Tatier, najprv sa zastavte, poďakujte im za to, čo nám ponúkajú a ku končiarom potom kráčajte s úctou.
