Lyže boli požičané, prvé lásky nečakané. Zaspomínajme si na nezabudnuteľné lyžiarske zájazdy našej mladosti
Okrem samotného lyžovania bol dôležitý kolektív.
Nekonečná cesta autobusom, drevené lyže, čapice s brmbolcom, dlhočizné rady na vleky a prvé lásky. Aj keď povinné školské lyžiarske výcviky neboli vždy zárukou kvalitnej lyžovačky, ku šťastiu nám stačil dobrý kolektív. Týždeň na horskej chate totiž nebol len výletom za snehom, ale aj akýmsi dobrodružstvom so spolužiakmi a pedagógmi, na ktoré sa nezabúda.
Na vybavení nezáležalo
V časoch, keď športové obchody neboli na každom rohu, sa lyžiarska výbava zháňala inak. Lyže sa často dedili v rodine a keď ste mali šťastie, vyzerali zachovalo. Zabudnúť sa nedá ani na viazanie, ktoré nepatrilo zrovna k tým najspoľahlivejším a vyžadovalo si silné ruky.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/gympelsala88A/posts/pfbid02HCgF8bpUQTknjWgCycbPJG1PcbFiVAS3i59RsKPKDFs9pZqQSYwi17NM1CexxqAVl
Výhrou nebolo ani oblečenie. O štýlových lyžiarskych kombinézach nikto nechyroval. Stačili nám teplé vlnené svetre, vatové vetrovky a „šuštiakové“ otepľovačky. Ako uvádza Pravda, kto túžil po lesklých šponovkách z elastického lamina, ten musel pozháňať bony a zájsť do Tuzexu.
Neopakovateľné zážitky
Hoci vybavenie nebolo dokonalé a komfort modernej doby chýbal, lyžiarske zájazdy mali svoju neopakovateľnú atmosféru. Začínali sa momentom, keď sa celá trieda naskladala do autobusu, ktorý bol vždy plný smiechu a samozrejme spevu.
Príchod na svah znamenal jediné - triedenie do skupín. „Vraj kto už stál na lyžiach, nech zlyžuje. Šla som pluhom, ale akosi som to nezvládla. Skončilo sa to tak, že som si palicou, ako som padala, vrazila do zuba – jednotky hore…“ spomína si dnes už so smiechom pani Zuzana.
