Keď skladala večné sľuby, jej sestra sa cítila ako na pohrebe.
Na obrad prišla jej rodina a priatelia a keď uvidela svoju sestru Frankie, bola v šoku. Sestre, ktorá bola zdržanlivou osobou a nikdy nedávala najavo emócie, tiekli po tvári prúdy sĺz a Catherine nevedela, čo sa deje. „Boli sme zvyknuté hovoriť štyrikrát do roka vo formálnom prostredí salónu, kde boli na oboch stranách mreže. Až neskôr mi Frankie vysvetlila, že keď vošla do kaplnky, boli tam hromady niečoho, čo vyzeralo ako pohrebné letáky. Symbolika zloženia sľubov spočíva v tom, že prejdete z bieleho závoja k čiernemu, aby ste svetu ukázali, že ste zomreli,“ vysvetlila Catherine. Jej sestre to pripadalo ako na pohrebe.
Po dvoch rokoch nakoniec Catherine z kláštora odišla a tentokrát natrvalo. Dôvodom bola najmä spomínaná sestra Irene a to, že si Catherine začala všímať, ako sestry okolo nej začínajú mať veľké mentálne problémy. „Vtedy mi došlo, že už tam nemôžem ďalej zostať,“ priznala pre Aktuálně.cz bývalá rehoľná sestra, ktorú dlho trápili výčitky svedomia.
„Časť mňa cítila úľavu, že som preč, mám slobodu a môžem ísť na prechádzku a dať si dobré jedlo, druhá polovica bola dezorientovaná a mala pocit, že sa mám vrátiť. Všetko mi prišlo tak hlučné, špinavé, zmätočné. Ale kláštorný život vo mne určitým spôsobom zostal,“ hovorila.
Odsťahovala sa do Oxfordu, kde vyštudovala teológiu, vydala sa a už 13 rokov žije rodinný život. „Máme veľmi láskyplný vzťah, ale aj tak často cítim akúsi katolícku vinu, že by som mala žiť ťažší život, byť mníškou a trestať sa. Partnerský vzťah mi ale dodáva silu. Som vďačná, že som stretla niekoho, s kým si rozumiem a užívam si jeho spoločnosť,“ odkázala Catherine. Dnes už nevstáva každý deň o piatej a ani sa neumýva v studenej vojne, no disciplína a hodnoty z kláštora jej zostali. To, že bola mníškou, vôbec neľutuje.
„Je to krásny, úžasný spôsob života a svojim spôsobom by som si priala, aby som tam zostala, ale viem, že by som bola úplne zdrvená. Musí existovať nejaký spôsob mníšskeho života, ktorý ľudí úplne nerozdrví,“ prezradila Catherine. Stále verí, že existujú kláštory, kde ľudia môžu vykonávať svoju službu a dbá sa tam aj na ich potreby a duševné zdravie. Ju samotnú ťažká skúsenosť nepripravila o vieru v Boha. Ich vzťah ale vraj nie je taký formálny a viac si svoju vieru nosí každý deň so sebou, nielen do kostola.
