Dvanásť rokov bola v kláštore: Žili sme ako ženy v stredoveku. Raz mi došlo, že tam už nemôžem zostať

Do prostredia na vidieku sa najskôr zamilovala, smiala sa, že bude žiť ako v prostredí nejakého romantického básnika. Dni začínali o 5:15 tichou modlitbou, skupinovou modlitbou, chválospevom, prácou a poslušnosťou. Raňajky pozostávali z dúška čaju, krajca hnedého chleba s troškou margarínu. Večera bola rovnako skromná, no v jednoduchosti a v rutine našla Catherine spočiatku veľký pokoj. Po chaotickom detstve podľa jej slov našla v Bohu spoľahlivé otca aj matku. Neprekážala jej ani izba, ktorá sa skôr podobala na celu, v ktorej mala len malú posteľ, podložku na kolená a veľký kríž na stene.

Kontakt s vonkajším svetom bol značne obmedzený – príležitostne sa v kláštore objavil len kňaz alebo lekár. Napriek tomu sa mníškam odporúčalo, aby sa nezaoberali svojimi emóciami alebo súkromnými myšlienkami – každá myšlienka a činnosť mala patriť Bohu.

Prísna matka predstavená

„Sebaláska a sebadôvera sú podstatou hriešnou vzťahu. Mať vlastné duchovné predstavy sa vám môže zdať ako dobré, ale... Nikto by nemal vyčnievať zo spoločného stáda,“ hovorili Catherine, ktorá mala na začiatku pocit, že všetky mníšky musia byť svätice. Pomaly ale pochopila, že to tak nie je.

Vo svojej monografii „V klášteře - Zpověď bývalé karmelitánské mnišky“ spomína na matku predstavenú menom Elizabeth, ktorá hrala mocenské hry s každým, kto s ňou nesúhlasil. „Elizabeth bola príťažlivá a milá, no bola aj neuveriteľne autoritárska. Mala oceľové jadro,“ uviedla vo svojej knihe Catherine, ktorá sa na matku predstavenú nikdy nemohla obrátiť so svojimi problémami, pochybnosťami či smútkami.

Toxické vzťahy

„Pravdepodobne sme boli do nej všetci trochu zamilovaní. Zahrávala sa s ľuďmi a podnecovala žiarlivosť a antipatiu. Som si istá, že tam boli všelijaké spodné prúdy infantilizmu a niečo mierne erotické. Všetko to bolo veľmi toxické,“ opisovala. Vládu matky predstavenej neskôr zatienila mníška menom Irene, tá však bola ešte prísnejšia. Zašla až tak ďaleko, že na Catherine fyzicky zaútočila, keď navrhla, že by ich komunita potrebovala reformu. „Myslím, že vtedy stratila morálny kompas,“ vravela bývalá rehoľná sestra, ktorá začala mať samovražedné myšlienky.

„Nemali sme noviny, rádio, televíziu ani telefón. Raz mesačne sme si mohli napísať s rodinou a matka predstavená mala právo skontrolovať obsah listu. Žili sme ako stredoveké ženy. Zo spirituálneho hľadiska to bolo skvelé dva, tri, päť rokov, ale takto odlúčený život je ťažké udržať dlhodobo. Potenciálne je to úžasný spôsob žitia, ale podobné komunity môžu prežiť, iba ak budú postavené na ľudskom prístupe,“ vysvetľovala pre Guardian Catherine. V jednom momente pochopila, že tam viac nemôže zostať.

Ukázať svetu, že ste zomreli

Odišla k svojej sestre, no po 14 dňoch sa vrátila späť. „Mala som na sebe džínsy a jednoducho som nemala pocit, že to som ja. Bála som sa, že sa Bohu nepáčim a že som urobila niečo hrozné, keď som utiekla,“ prezradila Cahterine, ktorá si dodnes pamätá na moment, keď išla zložiť večné sľuby.