Sudánsko-slovenský lekár Daniel Hassan: Mojím vzorom bol primár Blažej z Nemocnice na okraji mesta

Mimochodom, to ma dnes niekedy veľmi mrzí aj kvôli profesii. Arabskí pacienti automaticky predpokladajú, že môžu so mnou komunikovať vo svojej rodnej reči, žiaľ, ja ich musím sklamať.

Keď sa muzikál nakrúcal, mali ste sotva päť rokov. Pamätáte si aspoň na niečo z tohto obdobia?

Prekvapujúco si spomínam takmer na všetko. Bol som síce malý, ale nakrúcanie filmu bolo predsa len niečo výnimočné a pre dieťa vzrušujúce, takže do pamäte sa mi toho zapísalo dosť. Po celý čas ma sprevádzala mamičkina teta a celkom živo si napríklad spomínam, ako sme do Prahy leteli.

Ja som nikdy predtým v lietadle nesedel a veľmi som sa bál. Dokonca si pamätám aj to, že hotel, v ktorom nás ubytovali sa volal Solidarita a z neho nás vždy skoro ráno vozievala dodávka „tisícdvestotrojka“ na nakrúcanie.

Muzikál bol plný hviezd – Marika Gombitová, Meky Žbirka, Marie Rottrová, Luděk Sobota. Skamarátili ste sa s niektorými z nich?

My sme mali intenzívnejší kontakt v podstate len s Marikou a so všetkými hercami dohromady sme stretli len pri nakrúcaní záverečnej scény. Ale spomínam si, ako sme raz tajne, cez pootvorené dvere sledovali pri nakrúcaní Mariu Rottrovú a bolo to pre nás veľmi vzrušujúce. V čiernych šatách spievala pieseň, ktorá v muzikáli odznieva po tom, ako sme my, deti premohli policajta, aby nezobral Mariku do domova.

Vaša chlapčenská partia bola asi akčná. Raz ste vraj zjedli všetky rožky pripravené na nakrúcanie jednej scény a pán režisér Hoffmeister sa vtedy tak nahneval, že na vás nakričal a všetci ste sa rozplakali. Spomínate si aj na túto udalosť?

Už si presne nepamätám prečo, ale raz som kvôli režisérovi naozaj plakal. Nebolo to preňho asi jednoduché, ukočírovať sedem chalanov v predškolskom veku a občas na nás musel byť prísnejší a aj zvýšiť hlas.

Ako sa Vám páčila Marika?

Bola na nás milá, bola šarmantná a pekná. Strašne sa nám vtedy všetkým páčila!

Stretli ste sa niekedy neskôr s vašimi hereckými kolegami?

Naša detská partia sa zišla po nakrúcaní len raz a bolo to po neuveriteľných 40 rokoch, keď sa v rámci programu Fetiše Slovenskej televízie pripravovala časť venovaná detskej tvorbe. Mariku som po nakrúcaní už nikdy nevidel.

S Mekym Žbirkom som sa raz stretol len úplnou náhodou, niekedy v 90. rokoch, v Maďarskej reštaurácii v Bratislave. Musel som mu pripomenúť, kto som, keďže bol zo mňa už dospelý muž. Bolo to milé stretnutie, troška sme podebatovali, dostal som pochvalu za svoj detský výkon a vypýtal som si autogram.

Viete o tom, že Meky si tak obľúbil svoj pásikový sveter, ktorý nosil v muzikáli, že si ho chcel na pamiatku zobrať? A že mu to nedovolili? Vám sa ušla nejaká rekvizita?

Nie, nemám žiadnu, ale stačia mi pekné spomienky. Mimochodom, ten legendárny sveter sa aj mne veľmi páčil a neskôr som si dal taký upliesť. Nedopadlo to však celkom podľa mojich predstáv, zďaleka nebol pekný ako originál a tak zostal odložený v skrini.