Dieťa bolo zrodené z nemanželskej lože. Genealogička Alica prezradila, čo všetko môžeme zistiť o predkoch
Ovce sa u nás pôvodne využívali iba na mäso, no Valasi ukázali, ako vyrábať z ovčieho mlieka bryndzu.
Kto sme a kto sú naši predkovia? Aké gény v sebe nosíme? Kam až siahajú naše rodokmene? Je pravda, že sme úzko prepojení s Balkánom aj s Amerikou? Na takéto otázky odpovedá aj genealógia, ktorá sa zaoberá rodokmeňmi, vývojom rodov a vzťahmi medzi príbuznými. A že je o nás, Slovákoch, naozaj čo skúmať, potvrdzuje genealogička Alica Jančoková. Pre DOBRÉ NOVINY sa s ňou zhovárala Elena Slováková.
Zostavovaniu rodokmeňov sa venujete vyše desať rokov. Ako zvyknete odpovedať na otázku, prečo je vôbec dôležité, aby človek poznal svoj rodokmeň?
Ja si myslím, že pre každého z nás je absolútne zmysluplné, aby vedel, kam siahajú jeho rodinné korene. Keď vieme, kto boli naši predkovia, vieme sa lepšie v živote ukotviť, viac chápeme sami seba a možno aj lepšie porozumieme svojim vlastnostiam, záujmom, postojom. Napokon, všetko, čo máme, ako vyzeráme, aké máme schopnosti a talenty, sme zdedili po predkoch.
Je teda podľa Vás na našu škodu, keď o svojich predkoch takmer nič nevieme?
Záujem o rodokmene narastá. V Amerike, kde je vlastne každý „prišelcom“ je veľmi módne zaujímať sa o svoje korene a myslím, že to postupne prichádza aj k nám. Aj keď som si všimla, že mnohí Slováci, s ktorými sa o predkoch rozprávam, nevedia skoro nič ani o vlastných pra pra rodičoch, čo je škoda. Snažím sa to ľuďom vysvetliť na ich vlastnom príklade: predstavte si vaše vnúčatá, ktoré raz budete mať, alebo už máte, milujete ich a sú súčasťou vášho života. A teraz si predstavte, že deti týchto vnúčat by už nepoznali ani len vaše meno alebo by len hmlisto ovládali, kto ste boli. Zvláštny pocit, však? Kto si to takto premietne na seba, začne sa na vec pozerať inak.
Aké pocity v človeku vyvolá pohľad na svoj rodokmeň a mená predkov, na ktorých sa už dávno zabudlo?
Sú to silné momenty. Väčšina ľudí reaguje veľmi pozitívne a často aj s veľkým dojatím prijíma všetky informácie, ktoré sa podarí dať dohromady o ich predkoch.
Ak sa rozhodneme spoznať históriu svojej rodiny, ako ďaleko nás matriky zavedú? Po ktorú generáciu sa v nich môžeme dostať?
Na našom území povinnú evidenciu obyvateľstva zaviedla až Mária Terézia. Tým sú určené aj naše možnosti pátrania po predkoch. Najčastejšie sa dostaneme zhruba do roku 1780, no keď mám troška šťastia, podarí sa mi priblížiť až k roku 1700 a úplná topka je, ak sa dostanem do roku 1680. Ak nás stopy zavedú do Česka, posunieme sa ešte o niečo ďalej, pretože tam fungoval štátny systém evidencie obyvateľov oveľa skôr. Za istých priaznivých okolností sa mi už podarilo nahliadnuť až do 15. storočia, pretože ľudia s priezviskom, po ktorom som pátrala, patrili k zakladateľom malého mestečka v západných Čechách. Viac informácií sa podarí odhaliť aj v prípade, že predkovia boli spoločensky významnejšie osoby, o ktorých sa nájdu zmienky v historických dokumentoch.
