Mala iba 16 rokov, keď nacisti vyhladili jej rodnú obec. Ak Boh dá, tak sa ešte uvidíme, vravel jej otec
Jaroslava Skleničková — Foto: Pamäť národa; Faces of Europe
Jaroslava Skleničková je dnes poslednou žijúcou lidickou ženou.
Pred 82 rokmi vykonali nacisti odvetu za atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. V deň jeho pohrebu padlo v Berlíne rozhodnutie vyhladiť stredočeské Lidice. V noci na 10. júna 1942 gestapo a polícia obkľúčili Lidice a začali so zatýkaním a vraždením obyvateľov aj s vypaľovaním domov. Krutosť, s akou si nemecké jednotky počínali, vzbudila vlnu rozhorčenia po celom svete.
Najstaršou žijúcou pamätníčkou tragédie je Jaroslava Skleničková, ktorá mala v tom čase 16 rokov. „Otec ma vzal a odviedol k dverám. Hovoril mi: Jarka, snáď dá Boh, že sa ešte uvidíme. A ja si hovorím, čo ten otec blaboce, veď sme o dva dni späť,“spomínala pre Pamäť národa. Obyvatelia Lidíc si vtedy mohli myslieť, že ich čakajú ďalšie výsluchy a domové prehliadky.
To už zažili 4. júna, keď okupanti pozatýkali celú rodinu Horákových a Strieborných. Ich synovia boli súčasťou československého letectva v Anglicku a gestapo si myslelo, že môže ísť o atentátnikov. V noci z 9. na 10. júna nacisti Lidice obkľúčili znovu a tentokrát obec zrovnali so zemou.
Z pôvodných päťsto obyvateľov Lidic prežilo vyhladenie len 143 žien a sedemnásť detí. Zvyšných 340 obyvateľov nacisti zavraždili. Domy vypálili, zvyšné múry odstrelili trhavinami, zasypali rybník a posunuli koryto potoka. Vymazanie Lidic z mapy im trvalo rok a pol. Jaroslava Skleničková je jedinou žijúcou pamätníčkou, ktorá prežila vyhladenie rodnej dediny na vlastnej koži. Tú noc si pamätá aj po rokoch celkom presne.
Mamička, otecko a normálne detstvo
Život v Lidiciach bol pred vojnou rovnaký ako v iných dedinách. „My sme patrili k ‚horniakom‘, vedľa nášho domu bol koloniál, ktorý patril Maštalirovcom. Medzi kostolom a školou bola ulička a statok s krčmou u Šilhánovcov, kde bola veľká sála a organizovali sa tu tancovačky a predstavenia kúzelníka pre deti. Na pivo sa sem ale nechodilo, to čapovali v ostatných dvoch krčmách,“spomínala na detstvo Jaroslava, ktorá vyrastala so svojou staršou sestrou. „Som o mesiac staršia ako anglická kráľovná Alžbeta II.,“ povedala s úsmevom.
Jej otec získal miesto šéfkuchára v sanatóriu na liečbu tuberkulózy, a tak sa celá rodina musela presťahoval do Vysokých Tatier. Tam Jaroslava navštevovala slovenskú školu. „Niekedy som doma pri písaní úloh aj plakala, pretože som niektorým slovenským slovám nerozumela,“ spomínala na začiatky.
