Pre dievčatá v centre je ako mama, ktorú tak potrebujú. Gazdiná Anka ich učí variť tak, aby neplytvali
Dobrosrdečná žena s talianskym temperamentom ich berie ako svoje a vo všetkom im poradí.
Do komunitného centra Samaria v Hlohovci, ktoré poskytuje vedenie a stravu ľuďom v zložitej sociálnej situácii, chodí takmer každý deň už deviaty rok. Dôchodkyňa Anka Tupá nezaháľa a svojím bystrým okom v centre všetko pozorne sleduje. Stará sa pritom najmä o kuchyňu, no dohliada aj na záhradu. Zamestnanci Samarie ju preto začali prirodzene volať Gazdiná. „Všetko vždy vidí, do všetkého pichne nos a my tu potrebujeme niekoho, kto tu urobí poriadok,“ hovorí riaditeľka Samarie Helena Dzurechová o láskavej žene, ktorá k dobrovoľníčkam a klientkam centra pristupuje ako mama.
Mnohé dievčatá, ktoré centrum navštevujú, pochádzajú totiž zo sociálne slabších pomerov a často vlastné mamy nemajú alebo s nimi aspoň nežijú v jednej domácnosti. K pani Anke si tak postupom času vytvorili špeciálny vzťah a dobrosrdečná žena s talianskym temperamentom ich berie ako svoje. „Neraz na ne aj nakričím, ale ako mama, s láskou,“ smeje sa Anka. „Najviac ma rozčúli, keď nosia do kuchyne ovocie s mravcami alebo čokoľvek špinavé zo záhrady a keď vylievajú kávový sós do odtoku,“ priznáva.
Hovoria aj o otázkach srdca
Dievčatá a ženy, ktoré do centra prichádzajú, všetko trpezlivo učí a tie sa jej neustále pýtajú, ako sa čo robí, aký postup majú zvoliť, ak chcú pripraviť konkrétne jedlo, a z času na čas príde aj na otázky srdca. Anka ich ťažkosti vždy trpezlivo vypočuje a na všetko im pravdivo odpovedá. „Mňa vždy bavilo pomáhať ľuďom a rozprávať sa s nimi. Cítim sa v tom doma, poradím im ohľadom varenia a neraz hovoríme aj o chlapcoch,“ pousmeje sa žena, ktorej práca v centre dáva takisto veľa. „Ako dôchodkyňa som sa chcela cítiť užitočne, tak som sa skontaktovala so Samariou. Najskôr sme chystali pre klientov oblečenie a veci v sklade, potom sme dostali k dispozícii nové priestory, všetko sme vymaľovali, upratali a potom sme sa tu začali stretávať, šiť, štrikovať, variť…,“ vymenúva Anka.
„Dievčatám, ale aj dospelým ženám, ktoré centrum navštevujú a ktoré sú z neúplných rodín alebo z detského domova, treba ukázať, ako to v takej rodine a v kuchyni chodí,“ hovorí Anka, ktorá sa ako mladá takisto pri sporáku zvŕtať nevedela. „Začala som sa to učiť, až keď som sa vydala a presťahovala som sa od mamy na činžiak. Mala som vtedy 23 rokov a jedno dieťa, druhé sa mi onedlho narodilo a ja som nevedela nič variť ani piecť. Musela som sa pýtať,“ spomína si na náročné obdobie. „No keď je človek na to varenie sám a muža a deti má doma hladné, hecne sa a časom sa naučí,“ konštatuje Anka, ktorá dnes svoje vedomosti odovzdáva ďalej aj prostredníctvom projektu Šetrná kuchárka, podporeného Nadáciou Tesco.
Učili ju susedky
V činžiaku, kde Anka s manželom bývali, žilo aj šesť starších párov, a tak si neskúsená chodila po rady k susedkám. „Aby som nemusela utekať k mame na dedinu, pýtala som sa ich. Každá gazdinka mi niečo poradila. Naučili ma robiť lekvár, piecť a pripravovať rôzne jedlá. Všetko som si zapisovala do zošita rovnako ako si dnes zapisujú moje dievčatá v centre,“ hovorí sympatická dobrovoľníčka, ktorá sa postupne vo varení zdokonaľovala a časom si už s kolegyňami vo fabrike, kde dlhých 30 rokov pracovala, veselo vymieňali recepty a radili sa, ako čo pripraviť, aby to chutilo čo najlepšie.
Keď Anku z dôvodu prezamestnanosti po 30 rokoch z fabriky prepustili, našla si miesto pomocníčky v cukrárenskej výrobe, kde sa priučila ďalším veciam. Jej dcéra sa zároveň pred rokmi vydala za Taliana, a tak si Anka postupne rozšírila repertoár aj o taliansku kuchyňu a dnes všetky svoje poznatky odovzdáva ďalej. „Snažím sa dievčatám vysvetľovať čo, prečo, ako, načo, začo. Aby to pochopili, usilujem sa im všetko podať čo najjednoduchšie, a dbám aj na to, aby vždy varili z toho, čo majú v špajzi alebo v chladničke. Nie že niečo nechajú uschnúť alebo pokaziť,“ zdôrazňuje pani Anka.
A dievčatá a návštevníčky centra svoju gazdinú zakaždým pozorne počúvajú. „Chcú počúvať, chcú sa učiť a sú vďačné. Učia sa síce len pomaličky, no to nevadí, ani ja nie som predsa žiadna profesionálka. Najdôležitejšie je tráviť s nimi čas a všetko im ukázať,“ konštatuje žena, po boku ktorej sa v kuchyni v centre často naskytne aj jej manžel. Aj keď sám nevarí, k dielu vždy prispeje aspoň škrabaním zemiakov a čistením zeleniny. „Potrebuje však na to vždy svoju škrabku, inak to nespraví,“ smeje sa Anka.
Tri rady z kuchyne pani Anky
Najčastejšie v centre varia zo zeleniny, ovocia a ďalších potravín s krátkou dobou spotreby, a tak ich musia vždy poriadne prebrať. Spotrebovať sa pritom snažia do posledného kúska všetko, čo majú práve k dispozícii. „Zeleninu sa snažíme celú skonzumovať, vyrezať, odrezať a čo sa nezje, ide ako odpad dážďovkám, ktoré vyrábajú čaj a humus. Čajom zalievame rastliny v záhrade, a humus používame pri sadení,“ opisuje celý proces, ktorým si vyradené potraviny z obchodného reťazca v komunitnom centre prejdú.
V kuchyni pritom varia výlučne z toho, čo im práve Tesco dodalo, a recepty si volia najmä zo sezónnych potravín. „Vždy, keď prídem, otvorím chladničku a popozerám, čo v nej zrovna je. Teraz sme dostali tekvicu, tak budeme variť z nej. Treba vždy pripravovať to, čo dozrieva. Načo budem kupovať banány, keď máme teraz jablká a sezónnu zeleninu,“ hovorí Anka. „Pri všetkom treba používať sedliacky rozum,“ zdôrazňuje.
U Anky v kuchyni je najlepšie
„Keď som bola malá, vždy som chodila k mame do kuchyne. Aj s ostatnými súrodencami sme tam chodili a mama sa stále rozčuľovala, že jej zavadziame,“ opisuje Dzurechová. „A tu sa deje to isté. Každý, kto príde, ide hneď do kuchyne,“ hovorí.
Pracovníci a dobrovoľníci komunitného centra Samaria poskytujú podporu ľuďom v zložitej sociálnej situácii a prostredníctvom najrôznejších aktivít ich učia a ukazujú im, ako pekne žiť.
„Ľudia majú aj iné potreby ako materiálne. Chcú niekam patriť, chcú sa cítiť dobre.“ koordinátorka OZ Samaria Kamila Poláčiková
„Chceme, aby sa u nás ľudia cítili, ako keď idú k mame, že im tu nič nehrozí, že ich druhí dokážu akceptovať a vždy sa tu niečo naučia alebo dozvedia a je im fajn. Vtedy prijímajú oveľa viac, ako keby im to len niekto rozkázal alebo sa nad nimi povyšoval. Keď dohovára mama v kuchyni svojim deťom pri varení, je to iné, ako keby si ich posadila pred seba a niečo by im začala prikazovať. Pri aktivite prijímajú aj jemnú kritiku inak, často s pani Ankou hovoria aj o tom, čo sa patrí a čo nie, diskutuje s nimi a oni sú omnoho otvorenejší, ľahšie si nájdu robotu a vytvoria si vlastné zázemie,“ vysvetľuje koordinátorka centra Kamila Poláčiková.
„Ľudia majú aj iné potreby ako materiálne. Chcú niekam patriť, chcú sa cítiť dobre, chcú mať niekoho pri sebe, chcú mať miesto, kam môžu prísť a kde im nikto neublíži... Keď vidia, ako to u nás chodí, vidia, že sa tu nekričí, že sa rešpektujeme, varíme, komunikujeme a upratujeme si po sebe, tak aj veľa odpozorujú a prenesú si toto správanie aj k sebe do domácnosti. Potom fungujú inak aj ich vlastné rodiny,“ uzatvára.
Článok vznikol v spolupráci s obchodným domom Tesco Hlohovec.