Ako batoľa prišla o ruky, no odmietla žiť v ústraní. Paralympionička Margita zbierala medailu za medailou
Najdôležitejšia zo všetkého je podľa nej pre športovca pevná vôľa.
Narodila sa v Bojniciach a prežila detstvo poznačené smutnou udalosťou, pri ktorej už ako 16-mesačná prišla o obe ruky. Niekoľkonásobná paralympijská medailistka a majsterka sveta v plávaní Margita Prokeinová však krutú hru osudu nikdy nevnímala ako údel, ktorý by ju vopred predurčoval na život v ústraní – už v detstve všetkým okolo seba dokazovala, že je schopnejšia, než by si boli mysleli či ako očakávali.
Gitka sa v detstve neraz stretla s tým, že ju niektorá z vychovávateliek na Mokrohájskej, kam chodila do školy, odbila. Tvrdili jej, že niečo pre svoj hendikep robiť nemôže, ona sa však ich mienke nepodvolila a robila bez obmedzení takmer všetko, čo ju lákalo a bavilo.
„Dokonca som aj paličkovala a štrikovala. Jedna z vychošiek mi nechcela veriť, že to dokážem. Pomáhala som si ústami aj nohami, ale dokázala som to. Pozerala na mňa veľmi prekvapene,“ smeje sa dnes Margita Prokeinová. Najradšej zo všetkého mala plávanie, v ktorom to napokon dotiahla až na svetovú úroveň.
Udržať hlavu nad vodou
Malá Gitka robila prvé zábery vo vode už ako štvorročná. „S bratmi a otcom sme chodili na kúpalisko Čajka do Bojníc. Otec ma vždy vo vode pustil, odstúpil odo mňa na meter a vyzval ma, aby som priplávala k nemu. Hrabala som rukami, žiadny štýl, hlavný cieľ bol udržať hlavu nad vodou. A keď otec videl, že mi to ide, postupne vzdialenosti zväčšoval,“ spomína. „Bavilo ma to, aj ponáranie pod vodu. Brat mi zasa púšťal do vody halierniky, ktoré som mala vyloviť. To bola tiež dobrá zábava. Jediné, čo som nechcela, bolo skákanie z veže, toho som sa bála,“ priznáva.
Otec jej bol v živote celkovo veľkou oporou. „Niektorí rodičia by za svoje postihnuté deti najradšej dýchali a to nie je dobré. Mňa otec odmalička podporoval, aby som si všetko robila sama – aj keď sa s tým trošku potrápim, do života sa mi to zíde, hovoril. A mal pravdu. Keby ma neučil samostatnosti a neustále mi pomáhal, zvykla by som si a potom by som bola vždy na niekoho odkázaná. Takto si veľa vecí urobím sama, zapnem si gombík na šatoch, zaviažem šnúrky... Trvá mi to dlhšie, ale zvládnem to,“ poznamenala Gitka, ktorá bola už ako štvorročná pripravená opustiť Handlovú. Najskôr nastúpila do škôlky a potom do školy pre hendikepovaných na Mokrohájskej v Bratislave, kde sa začala vo väčšej miere a pod dohľadom kvalifikovanej trénerky venovať aj plávaniu.
Z plaveckých štýlov ju najviac bavil kraul. „Ten bol najjednoduchší a celkom ma bavili aj prsia. Motýlik bol pre mňa v detstve ešte náročný a znak som nemala rada nikdy. Aj na pretekoch som na znaku vždy strácala,“ priznáva plavkyňa, ktorej neúspechy však výrazne prevážili chvíle na výslní.
