FOTO: Mierumilovný protest ohúril svet. Milióny ľudí z troch krajín vytvorili živú reťaz proti okupácii

Pobaltské krajiny boli v roku 1989 v područí Sovietskeho zväzu. Úžasným mierumilovným protestom svetu ukázali, že túžia po slobode.
Bol to neuveriteľný pohľad. Presne pred 32 rokmi, 23. augusta 1989 sa asi štvrtina celkového obyvateľstva Litvy, Lotyšska a Estónska chytila za ruky a vytvorila 675 kilometrov dlhú živú reťaz. Týmto počinom, ktorý nemal v dejinách obdoby, chceli približne dva milióny ľudí svetu ukázať obrovskú túžbu po slobode. Poukázali tiež na tajný pakt Molotov-Ribbentrop, ktorým si Sovietsky zväz a nacistické Nemecko v roku 1939 rozdelili sféry vplyvu v Európe. Okrem iného to viedlo k okupácii pobaltských krajín, ktorá priniesla miestnym ľuďom veľké utrpenie.
Iniciátori živej reťaze
Iniciátormi živej reťaze boli opozičné hnutia v pobaltských republikách. V Estónsku to bolo hnutie Rahvarinne (Ľudový front), v Lotyšsku Tautas fronte (Ľudový front), Latvijas Nacionalas neatkaribas kustiba (Hnutie za národnú nezávislosť Lotyšska) či Pilsonu kongress (Občiansky kongres), a napokon v Litve organizácia Sajűdis (Hnutie), ktorá sa zrodila v roku 1988. Spoločne vytvorili koordinačnú Baltickú radu.
Angonita Rubšite, jedna z organizátoriek baltickej reťaze, povedala Českému rozhlasu: „Spočítali sme, že ak každý stojaci človek rozpaží ruky, tak to zaberie zhruba 80 centimetrov. A tak sme začali zháňať potrebný počet ľudí na utvorenie dlhej živej reťaze. Spočiatku sme si mysleli, že sa nám to nepodarí. Ale odrazu sme počuli, aké sú na cestách zápchy a že prichádzajú tisícky ľudí. Hlavne nám pomáhal rozhlas.“
Baltická cesta
Živá reťaz trvala približne 15 minút a viedla od estónskej metropoly Tallinn až po litovský Vilnius. Po prerušení reťaze sa na mnohých miestach konali zhromaždenia, na ktorých si ľudia pripomínali udalosti spred pol storočia a vyslovili sa tiež za obnovenie suverenity svojich republík.