Prehodnotil svoj život. Šéfkuchár našich športovcov kašľal na zdravie, zobudil sa neschopný jediného pohybu

Jeho tvorbu ocenili už aj v zahraničí.
Robil všetko preto, aby bol z neho dobrý kuchár. Ťažká choroba však Jánovi zmenila nielen pohľad na život, ale aj na profesiu, ktorú miloval. Dnes vystavuje obrazy a jeho tvorbu už ocenili aj v zahraničí. „Je malý zázrak, že som ešte tu,“ hovorí pre magazín Život Ján Suchý, ktorý sa napriek mnohým úskaliam snaží žiť každý deň naplno.

Už ako školák si čmáral počas vyučovania pod lavicou obrázky a svoj cit pre vizuálne umenie neskôr ukazoval aj v kuchyni pri príprave najrôznejších pokrmov. „Spočiatku to veľmi nešlo, lebo som varil vo viacerých podnikoch s rýchlou kuchyňou a tam na podobné zábavky nebol čas. Až vo štvorhviezdičkovom hoteli Permon v Tatrách, kde som mal na starosť studenú kuchyňu, bol čas trocha sa s jedlom ‚pomaznať‘. Vtedy som sa pristihol, že v ozdobených obložených misách vidím všelijaké obrazy,“ spomína Ján.
Varil aj na deaflympiáde v Salt Lake City
Z Permona zamieril do Clubu hotel Orea pri Národnom tenisovom centre v Bratislave, kam sa chodili pravidelne stravovať športovci aj funkcionári. Ján im vždy dokázal prispôsobiť jedlá podľa potreby, vďaka čomu prišla v roku 2007 zaujímavá ponuka na pozíciu hlavného kuchára slovenskej výpravy na deaflympiádu do Salt Lake City v štáte Utah. Ján sa tam celé tri týždne staral o hladné krky sluchovo postihnutých športovcov. „Prezentovali sme slovenskú kuchyňu, ale čiastočne bolo treba improvizovať, lebo tam nebolo možné doviezť všetky naše potraviny. Napríklad bryndzu k haluškám sme nahrádzali cottage cheesom, chutili však rovnako výborne. Na recepcie k nám chodil aj Jozef Sabovčík, ktorý v Salt Lake City žije,“ priblížil Ján pre Život.
Rodákovi z Novej Bane sa formovala sľubná kariéra, keď prišla zrazu veľká rana a pád na dno. Krátko po deaflympiáde si našiel prácu v bratislavskom hoteli Devín, kde však začal pociťovať veľké bolesti. „Vždy som bol taký typ, že keď ma bolela hlava alebo zuby, riešil som problém tabletkami. Maródka – to u mňa neexistovalo. Zrejme sa to vo mne nejako nazbieralo. V to ráno som mal ísť na návštevu k sestre, bola u nej aj mama. Trápili ma však také strašné bolesti hlavy, že ma museli obliecť a doslova odvliecť do auta smer nemocnica Ružinov,“ spomína si na osudný deň.