Išiel po pivo a domov sa vrátil až o dva dni. Vladimíra Menšíka pred démonmi zachraňovala tolerantná Oľga
Nechal po sebe úsmev. Len sa povie Menšík a ľudia sa smejú, napísal o ňom v spomienkach jeho priateľ Jiří Sovák.
„Hovorí sa, že sme všetci nahraditeľní. Nie je to pravda. Sú farby, ktoré dokážu vymiznúť definitívne. Taký bol Láďa Menšík! To je farba, ktorá chýba. Láďa bol zázrak,“ týmito slovami opísala svojho kolegu herečka Jana Hlaváčová. Vladimír Menšík, od úmrtia ktorého uplynulo včera 36 rokov, bol skvelý dramatický herec, ale tiež rozprávač vtipov a príbehov zo života. Bol veľkým zabávačom, ktorý rád rozosmieval i kolegov na nakrúcaní. Vynikal spontánnosťou, živelnosťou aj vysokou profesionalitou, no nie každý vedel, že popritom zápasil s podlomeným zdravím. A aj so svojimi démonmi, z ktorých nepochybne najväčším bol alkohol.
Párkrát dostal nasekané
Rodák z Ivančíc na južnej Morave uzrel svetlo sveta 9. októbra 1929 v robotníckej rodine. Od detstva rád chodil do cirkusu, hrával v hudobnom súbore a lákalo ho herectvo. „Na mojom detstve bolo krásne, že každý deň v ňom bol napínavým dobrodružstvom. Nemali sme veľa hračiek, nejazdili sme na výlety, ale spoznali sme hocičo. Kultúru sme si museli vyrábať sami,“ povedal Menšík v jednom z rozhovorov.
Humor ho sprevádzal odmalička a už ako malý chlapec sršal vtipom, kamkoľvek prišiel. „Vladimír bol odjakživa vtipkár a jeho otec, šofér hoteliéra Sehnala, ktorému patril hotel Čierny lev, mu párkrát musel nasekať,“ zaspomínal si pred rokmi priateľ z detstva Ctibor Matějka na príhody z Ivančíc, kam sa Menšík celý život rád vracal.
Otec pre jeho vtipkovanie pochopenie veľmi nemal a chcel z neho mať strojára. A tak Vladimír vyštudoval priemyslovku a nastúpil do Brnianskych strojární. No chcenie a túžba po hereckej kariére boli väčšie.
Štúdium na druhý pokus
Napriek nesporne veľkému hereckému talentu sa však Vladimír na Janáčkovu akadémiu múzických umení dostal až na druhý pokus. Absolvoval ju v roku 1953. Učitelia ho chválili, že vie pekne spievať, pričom zároveň ovládal hru na klarinet, klavír či mandolínu. Rok pôsobil vo Vesnickom divadle a potom prišiel do Prahy.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/photo?fbid=502544361870742&set=a.502544325204079
Nechcel sa totiž nechať zväzovať každodenným účinkovaním, preto divadelné dosky natrvalo opustil a stal sa členom hereckého súboru Filmového štúdia Barrandov. S jemnou iróniou vtedy uviedol: „Herec odkázaný len na divadlo strávi napríklad celý život v rovnakom kolektíve, čo neprospieva progresivite jeho rastu.“
Zabávač
V Prahe sa jeho herecká kariéra rozbehla naplno, keďže jeho talent bol neprehliadnuteľný. Po prvý raz sa mihol pred kamerou vo filme Veľká príležitosť v roku 1950, výraznejšia rola prišla až o šesť rokov neskôr vo filme Dědeček automobil režiséra Alfréda Radoka. Často sa potom objavoval aj ako protagonista menších, no nezabudnuteľných komických či tragikomických postavičiek, ktoré oživovali dej.
O tom, že napriek mnohým iným rolám Menšíkovou parketou ostávali komédie, sa mohli diváci presvedčiť v mnohých filmoch. Stal sa tiež jedným z najviac obsadzovaných hercov v zábavných televíznych programoch.
Láska z detstva
Keď sa po štúdiu na univerzite presťahoval do metropoly na Vltave, už nebol sám. Oženil sa totiž s kamarátkou z detstva Vierou, s ktorou sa zoznámil v skautskom tábore. Skvele si rozumeli a výborne sa aj dopĺňali. Lenže vzhľadom na hercov životný štýl to nestačilo.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
