Z neba padal červený sneh, ľudia utekali cez vykopané tunely. Slovensko kedysi prekonalo rok plný pohrôm
Pred 77 rokmi zasiahla naše územie jedna z najväčších snehových kalamít v dejinách, ale to nebolo všetko.
„Malinké vločky sa spájajú, vytvárajú zátarasy a záveje a zasypávajú chodníčky, cesty aj koľaje. Vlaky, autá aj električky bezmocne stoja a školy aj továrne sú poloprázdne," zapísala si 19. februára 1947 do dievčenského denníčka publicistka Eva Klausnerová a onedlho dodala, že v meste už nie je mlieko a elektráreň denne posiela výzvy na šetrenie prúdom. Aj takto si pamätníci spomínajú na snehovú kalamitu, ktorá okrem kopy práce s odpratávaním snehu priniesla aj niečo, čo Čechom aj Slovákom naháňalo strach - červený sneh.
Metla ako povinná výbava
„Každý, kto ráno odchádza do práce, si okrem aktovky nesie aj metlu alebo lopatu. Práca brigád je ale takmer bezúčelná, pretože ráno po nej nie je ani stopy," pokračovala Eva, ktorá v tom čase bývala v hlavnom meste Československa - v Prahe. Aj jej škola mala na chodbe zásoby metiel a lopát, no nová povinnosť školákom nevadila, práve naopak.
„Je lepšie odhadzovať sneh, než sedieť v laviciach v nevykúrenej triede. Cez uhoľné prázdniny sme sa usilovali márne a tak všetci spoločne bojujeme so závejmi, kašleme, kýchame, mrzneme a počúvame hokej. Chalani z našej triedy vypracovali plánik o stave družstiev a zavesili ho na stenu," pokračuje s tým, že rok 1947 bol práve tým slávnym rokom, kedy sa československí hokejisti napriek obrovskej kalamite stali na domácom štadióne majstrami sveta.
V zúfalstve kopali tunely
Článok pokračuje na ďalšej strane:
