Martin Chodúr: Ivonka nie je staršia žena a ja nie som mladší muž. Skutočnú lásku nezastaví ani smrť

Keď sa stal prvou československou Superstar, nevedel, ako sa má správať. Martin Chodúr je človekom, ktorý nerád ukazuje svoje emócie pred ostatnými inak ako spevom a šoubiznis mu nič nehovorí. Ako priznal v rozhovore pre Dobré noviny, žije najmä pre svoju rodinu – syna Martínka a partnerku Ivonu, ktorá je od neho o 17 rokov staršia. „Každý, kto skutočne miluje, bude určite vedieť, o čom hovorím,“ povedal v úprimnom rozhovore, v ktorom prezradil, ako sa s Ivonou spoznali, ako prekonali komentáre neprajníkov aj to, či sa plánujú postaviť pred oltár.

V novom videoklipe sa lupou pozeráte na to, ako sa na hodinkách mení čas. Priali ste si niekedy vrátiť čas?

Túžba vrátiť čas súvisí s častým prianím zastaviť čas. Na prvý pohľad sa zastavenie času zdá ako dosť márna snaha. Po bližšom preskúmaní zistíme, že čas je relatívny. Najviac o ňom asi premýšľame spätne. Obzrieme sa a povieme si: „Ten rok zase tak rýchlo ubehol, keď to porovnám s tým, ako pomaly roky ubiehali, keď som bol mladší!“ To je ale veľká ilúzia, pretože tá zdanlivá rýchlosť je iba v našich hlavách.

Čas nemá žiadnu absolútnu hodnotu. Zastavenie času je teda pomerne jednoduchá vec, ktorá nie je v ničom zas taká objavná. Keď sa sústredíme na práve teraz prebiehajúci moment, bez premýšľania o minulosti, či budúcnosti, tak vlastne zastavujeme čas. V podstate minulosť, ani budúcnosť, nie je. Je len práve tento moment a je len na nás, ako s ním naložíme. Zastavujem čas, keď prijímam, čo je teraz. To dobré aj to zlé. Tak ako deti. Je dôležité byť prebudený v tomto okamihu a nekráčať životom spiaci.

Keď chceme vrátiť čas, tak existuje niečo, čo na danom momente odmietame. Chceme žiť v minulosti. Takisto niekedy žijeme v budúcnosti, čo je značne neistá investícia. Hoci meniť čas len formálne na hodinkách je jednoduchá vec, skutočný obsah sveta okolo nás mizne a nikdy sa nevracia. To ovplyvniť nemôžeme. Môžeme ovplyvniť hodnoty v našich hlavách ako je láska, pochopenie, súcit, ktoré sa nemusia nikdy zmeniť a nikdy vymiznúť. Také hodnoty, ktoré môžu byť naozaj zastavené v čase.

Ak by sme sa vrátili do vášho detstva, akým dieťaťom bol malý Martin Chodúr?

Som presvedčený, že som bol pre každého trochu niekým iným. Nie je žiadny jeden pohľad na svet, ale milióny rôznych pohľadov. Ako dieťa si pamätám, že som hľadal sám seba. Premýšľal som o tom, kým som. Mal som nejakú hrubú predstavu, ale často sa stávalo, že som sa správal úplne inak.

Raz som z ničoho nič vytrhol zasadený stromček zo zeme, úplne bez premýšľania a prichytil ma majiteľ stromčeka. Túžil som sa obhajovať tým, že to predsa nie som ja! Podobne som raz futbalovou loptou rozbil susedom okno. Tiež som chcel kričať, že som to nebol ja. Pre poškodených som to ale bol ja a mohli si teda o mne na základe takej skúsenosti vybudovať úplne inú predstavu. Dnes už úprimne neviem, aký som v skutočnosti bol ani čo pojem „v skutočnosti“ vlastne znamená. Čo viem určite je, že ma vždy nejako lákala hudba a cudzie jazyky.

Vystupovali ste vraj už ako trojročný. Ako si na to pamätáte?

Asi vás už neprekvapí, že si na to vôbec nespomínam. Je ťažké oddeliť skutočné spomienky od neskoršieho „nábalu“ rodinného rozprávania, meditácií nad fotografiami či snov. To by bola skôr otázka na mojich rodičov, ako si pamätajú na to, že ich syn vystupoval ako trojročný.

Láska k spevu vás nakoniec priviedla až do prvej ČeskoSlovenskej Superstar. Ako si na to spomínate?

Článok pokračuje na ďalšej strane: