Stanislav Gurský: Až keď sa za posledným baníkom zatvorí fáracia klietka, uvedomím si, že je koniec
Hornonitriansky región prežíva historické chvíle. O niekoľko týždňov sa skončí vyše storočná história ťažby hnedého uhlia na Slovensku.
Prvý raz sfáral do bane v júli roku 1972 a vtedy sa jeho život navždy spojil s baníctvom. Stanislav Gurský prešiel mnohými pozíciami – od banského pomocníka, cez technického ašpiranta, vedúceho zmeny, záchranára až po riaditeľa. Dnes je podpredsedom predstavenstva Hornonitrianskych baní Prievidza a zároveň manažérom, ktorý už niekoľko rokov rozvíja alternatívne výrobné programy v bývalých banských priestoroch. Nebude chýbať ani pri poslednom fáraní a spolu so svojimi kolegami baňu Nováky vyprevadí do histórie. Pre DOBRÉ NOVINY sa s ním zhovárala Elena Slováková.
Aká je nálada v bani Nováky pár týždňov pred definitívnym ukončením ťažby?
My, baníci sme racionálni ľudia, poznáme svoje ložiská, veľmi dobre vieme, aké majú limity a aj to, že sa jedného dňa vyťažia a naše podnikanie sa skončí. Mrzí nás však, že v Novákoch sa všetko udeje predčasne. Pod zemou zostáva nevyťažených niekoľko miliónov ton hnedého uhlia, ktorých ťažbu sme mali, podľa pôvodných odhadov, dokončiť niekedy v rokoch 2030-35. Na základe rozhodnutia vlády o útlme baníctva však zatvárame skôr. Ale rešpektujeme to a prispôsobili sme sa novej situácii.
Z Vašich slov však zaznieva aj troška sklamania?
Úprimne, očakávali sme, že koniec baní prebehne odborne a ľudsky, že ťažbu budeme postupne utlmovať, až sa úplne zastaví. V baníctve vždy platila zásada, odviesť si prácu do konca. Cieľom geológa bolo nájsť ložisko, cieľom baníka vyťažiť ho. V prípade nováckych baní sa tak nestane. Keď ťažbu zastavíme, je to nezvratný stav. Do hnedouhoľnej bane sa nedá vrátiť, nie je možné ju zamknúť a ak treba, zasa odomknúť a zvyšok uhlia doťažiť. Všetko by sa muselo budovať od začiatku.
Ako prežíva človek, ktorý je celý život prepojený s baníctvom, jeho definitívny koniec?
Momentálne nezostáva veľa priestoru na sledovanie pocitov. Stále pracujeme naplno. Až do konca decembra musíme dodávať uhlie pre elektráreň a k tomu pribudli povinnosti spojené so zatváraním a likvidáciou banských prevádzok, s hľadaním možností využitia hnedých parkov banských areálov, či vytváraním nových pracovných príležitostí pre zamestnancov.
Takže na sentiment či smútok ešte stále nedozrel čas?
Článok pokračuje na ďalšej strane:
