Odborníčka, ktorá skúma toxické rodičovstvo: Toto je otázka, ktorú svojim deťom nikdy nekladiem
Deti podľa nej na dennom poriadku dostávajú signály, že sa musia snažiť, musia byť lepšie a že sú len také dobré, ako ich posledný úspech.
Wallaceová robila pri písaní svojej knihy rozhovory so študentmi z celých USA a hovorí, že tí, ktorí navonok najviac bojovali s úzkosťou, boli „deti, ktoré cítili, že ich hodnota ako človeka závisí od ich výkonu“ v škole alebo pri iných aktivitách.
„To neznamená, že by ste na svoje deti nemali tlačiť alebo by ste sa nemali pýtať, ako dopadli v náročnom teste. Len sa vyhnite tomu, aby ste veľkú časť svojich konverzácií točili okolo známok alebo iných výsledkov,“ povedala vo Wallaceovej knihe psychoterapeutka Tina Brysonová.
Nepýtať sa hneď na písomku
Ak sa napríklad dieťa vráti domov po veľkej písomke, rodič sa na ňu nemusí hneď pýtať. „Hádajte čo? Moje deti mi to povedia samy, pretože to majú na mysli. Nemusia si myslieť, že som sa aj ja celý deň trápila nad ich písomkou. Namiesto toho by odo mňa mali dostať správu, že mi na nich záleží ako na celom človeku,“ vysvetlila Wallaceová, ktorá namiesto otázky „ako dopadla písomka?“ začína konverzáciu o niečom inom.
„Opýtam sa ich napríklad, čo mali na obed. Hovorí o veciach, ktoré nemajú nič spoločné s ich úspechmi,“ povedala. Deti podľa nej na dennom poriadku dostávajú signály, že sa musia snažiť, musia byť lepšie a že sú len také dobré, ako ich posledný úspech.
Domov by mal podľa nej byť útočiskom pred tlakom, miesto, kde sa môžu deti „zotaviť“ a kde ich hodnota nie je nijako spochybnená. „Minimalizujte kritiku, uprednostňujete záujem a lásku. Nájdite spôsoby, ako dať svojim deťom najavo, že na nich záleží, nech sú ich výsledky akékoľvek,“ odkázala.
