Legendárny chatár Petras: Pred jedným tatranským zvieraťom mám väčší rešpekt ako pred medveďom
Pravidelnou návštevníčkou Rainerovej chaty je aj líška, ktorá kradne.
Veľkou témou Slovenska sú medvede. Akú máte s nimi skúsenosť Vy? Spôsobujú aj v okolí Rainerovej chaty problémy?
V Tatrách žijem, až na krátke prestávky, od roku 1963 a vždy som mal väčší rešpekt pred jeleňmi v septembri – októbri, teda v čase ich ruje, ako pred medveďmi. S nimi som nemal nikdy problém, hoci som ich občas stretol. Krátko po tom, ako sme otvorili Rainerovu chatu, som sa na chodníku nečakane ocitol zoči-voči veľkému medveďovi. Pozreli sme na seba, ja som vysunul pred seba ruksak, on sa otočil, zišiel z chodníka a nič sa nestalo. Ďalší vystrašil našich návštevníkov. Okolo deviatej si dali u nás čaj, potom sa rozlúčili, ale vzápätí dobehli naspäť, že vonku je medveď. Tak som vybehol aj s fotoaparátom a medveď predo mnou ušiel. Pobehol som ešte kúsok za ním, ale to sa už zdvihol na zadné, tak som pre istotu ušiel zasa ja.
Ako hodnotíte snahy radikálne sa vysporiadať s medveďmi, ktoré stratili plachosť a často chodia do blízkosti ľudských obydlí?
Myslím, že konkrétne v našej lokalite nastal zlom po kalamite. Les razu zmizol, zvieratá stratili svoje prirodzené prostredie a schádzali pomaly dolu. Dve, tri generácie medveďov si tak zvykli na kontajnery, že sa už nevedeli vrátiť k svojmu bežnému životu. Pre takéto zvieratá by bolo najlepšie, namiesto strieľania, vytvoriť nejaký útulok, vyhradiť im priestor, výbeh, v rámci ktorého by mohli ďalej bezpečne žiť a ľudí by neohrozovali. A problém by bol vyriešený.
V okolí Rainerovej chaty sme aj my stretli líšku, ktorá sa tvári, že je tu doma. Naozaj je to tak?
Pri našej chate sme boli vždy zvyknutí na zvieratá. Pred kalamitou ich bývalo oveľa viac. Chodili aj srnky, boli tu veveričky, orešnice, ale les padol a všetko je inak. Líška, ktorú spomínate, si na nás zvykla už dávnejšie, tak trocha zdomácnela a pomaly sa stáva naším symbolom. Niekedy na pár dní zmizne a niektorým návštevníkom potom chýba. Vypytujú sa ma, kedy príde a ja im vždy odpovedám: možno príde, možno nie, ona nemá cestovný poriadok, urobí si, ako sa jej zachce.
Videli sme, ako z turistického ruksaku položeného pri stole čosi vytiahla a bežala preč.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
