Každý rád pomôže, vraví Adrián o kolegoch. Zo študenta a brigádnika sa za päť rokov stal šéf predajne Tesca

„Učiteľ viac nie je neomylnou autoritou. Mal by byť mentorom, mladým ľuďom radiť a sprevádzať ich,“ vysvetľuje Miloš Ondrášik, riaditeľ slovenskej pobočky vzdelávacieho programu DofE (Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu). Už dlhé roky sa prostredníctvom tohto programu venuje mládeži a tomu, aby mladým ľuďom pomohol a pripravil ich do života. Spolupracuje napríklad aj so spoločnosťou Tesco, ktorá taktiež dbá na rozvoj svojich nielen mladých zamestnancov. Patrí medzi nich aj iba 23-ročný Adrián Landričič. Pre obchodný reťazec pracuje iba päť rokov, no už je šéfom jednej z jeho predajní.

S Milošom Ondrášikom sme sa rozprávali o tom, čo sa naše deti nenaučia o seba rozvoji v školských laviciach, no do života to veľmi potrebujú. A čosi nám o svojej kariérnej ceste porozprával aj samotný Adrián.

Akí sú podľa vás dnešní mladí ľudia? Treba u nich nadšenie prebúdzať alebo sú akční? Ako riaditeľ programu DofE sa zrejme stretávate s motivovanými mladými ľuďmi.

S mladými ľuďmi sa stretávam na záverečných oceňovaniach a ceremóniách programu, na ktorých im udeľujeme ocenenia v podobe certifikátu a odznaku, ak sa im podarí program úspešne dokončiť. Tam sa dostanú najmä tí, ktorí sú veľmi motivovaní. Zvládnuť program Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (DofE) je celkom drina a dokončí ho asi polovica zapojených „dofákov“. Dnes sú to tisíce mladých ľudí. S mladými ľuďmi na stredných školách po celom Slovensku, ale aj s tými v centrách voľného času sa najčastejšie stretávajú naši učitelia a vyškolení vedúci. Od nich počúvam, že medzi mladými ľuďmi existujú dva extrémy. Buď sú premotivovaní, už objavili čaro osobného rozvoja a neustále sa zapájajú do množstva projektov. Tých musia naši vedúci upratať, upriamiť ich na priority a skresávať množstvo ich aktivít. Aj osobnostný rozvoj treba nastaviť udržateľne, pretože je nemožné byť kométou, žiariť štrnásť hodín denne, sršať najrôznejšími aktivitami na úkor spánku.

Druhý extrém sú mladí ľudia, ktorí nerobia vôbec nič?

Áno, na druhej strane sú pasívni mladí ľudia. Volám ich apatici. Jednoducho sa nestretli v živote s činnosťou, programom alebo človekom, ktorý by ich nadchol. Nudia sa, nevedia nijako využiť svoj voľný čas. Mám skúsenosť, že akonáhle dostanú prvý impulz a majú možnosť zažiť si úspech, radosť z toho, že sa im niečo podarilo, premieňa ich to. Osobnostný rozvoj v rámci programu DofE je kombinácia slobodnej voľby a vedenia inšpiratívnym človekom. Práve on ich dokáže previesť cez náročné obdobia, kedy motivácia klesá. Najmä pasívnejším mladým ľuďom pomáha, ak sa niekto o nich zaujíma a morálne ich podporuje v tom, čo chcú dosiahnuť.

Ako vlastne prispieva program DofE k rozvoju mladých ľudí?

Pomáha rozvíjať cieľavedomosť, vytrvalosť a vnútornú motiváciu u mladých ľudí. „Dofák“ si s pomocou vedúceho stanovuje ciele v oblasti dobrovoľníctva, rozvoja talentu alebo nejakej zručnosti a v športe. Nepracuje len na jednej oblasti, ale na všetkých troch. V rámci programu existujú tri úrovne: bronzová, strieborná a zlatá. Ak si v rozvoji zručnosti dá „dofák“ za cieľ, že sa naučí hrať na gitaru, na ktorej nikdy nehral, na bronzovej úrovni môže byť cieľom desať základných akordov a tri rytmy. Na striebornej úrovni je cieľ už náročnejší – musí napríklad zvládnuť náročnú skladbu a na zlatej úrovni môže byť nácvik na koncert pre školu. Na každej úrovni si mladý človek určuje takéto ciele v spomínaných troch oblastiach a tiež musí ísť na dobrodružnú expedíciu. Tú si pripraví s partiou siedmych „dofákov“. Expedícia je kombináciu prežitia, práce v tíme, naplánovania trasy, čo napríklad u mladých ľudí rozvíja aj zodpovednosť.

To je dobrý spôsob, ako pozývať mladých ľudí, aby si dávali v živote nejaké ciele a vytrvalo za nimi išli...

Program ich podnecuje nielen v tom, aby si dávali v živote ciele. Zároveň ich vedie k tomu, aby dlhodobo a pravidelne na nich pracovali. Výhodou programu je, že si "dofáci" sami nastavujú ciele. Je jedno, či to je učenie sa nového jazyka, hry na nejaký hudobný nástroj, zlepšenie sa v počítačových hrách, nakrúcanie vlastného podcastu alebo zlepšovanie sa v behu či jóge. Myslím si, že toto ich na programe DofE baví.

Zážitkový a neformálny rozvoj DofE

Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE) funguje na Slovensku asi na 230-tich školách, centrách voľného času alebo organizáciách, ktoré sa venujú práci s mládežou. Národná kancelária programu vyškoľuje na školách a v organizáciách, ktoré majú o program záujem, dvoch učiteľov. Tí sú potom vedúcimi programu DofE a dvaja ďalší učitelia pôsobia ako expediční vedúci. V programe DofE existujú tri úrovne. Bronzová, strieborná (tie trvajú jeden školský rok) a zlatá (trvá približne dva školské roky). Do programu DofE sa v minulom školskom roku zapojila aj 15-ročná Vanessa z košického Gymnázia na Opatovskej ceste. Zdokonaľovala sa v jazde na skateboard, vo varení a ako dobrovoľníčka navštevovala seniorov v košickom Dome sociálnych služieb. „Na programe ma lákala tiež expedícia. Naučili sme sa základy prežitia a viem konečne postaviť stan,“ hovorí Vanessa Sakong. Celý program DofE sa dá stihnúť napríklad za štyri roky strednej školy a dá sa doň prihlásiť od začiatku školského roka v septembri a v októbri.

Mnohé firmy dnes hľadajú nové spôsoby rozvíjania svojich zamestnancov. Radíte v tomto smere nielen školám, ale napríklad aj súkromným spoločnostiam? Je na Slovensku záujem o takýto prístup?

Je o to veľký záujem. Fungujeme takto so spoločnosťou Tesco a podobne s nami spolupracuje asi dvadsať ďalších firiem. S mnohými súkromnými spoločnosťami máme program „Leaders of tomorrow“, teda Lídri budúcnosti.  Ide o skupinu ľudí z firiem, najmä zo stredného manažmentu, ktorí v programe DofE vedú mladých ľudí na stredných školách. Vraciajú tak niečo našej spoločnosti, lebo sprostredkúvajú mladým ľuďom vedomosti, ku ktorým sa bežne nedostanú. Posieľajú takto ďalej pomoc, ktorej sa niekedy dostalo im. Mladí manažéri sa zároveň cez prácu s „dofákmi“ učia, čím žijú súčasní mladí ľudia, ako ich motivovať a ťahať k cieľu. Často tu vznikajú kamarátstva. Mladí ľudia sa cez mentora vedia napojiť na konkrétnu firmu. Zamestnávatelia dnes veľmi pozitívne vnímajú, že už na stredných školách dokážu zapôsobiť na mladých ľudí, ktorí môžu v budúcnosti pre nich pracovať.

Je toto prínosné aj pre mladých ľudí?

Veľmi. Takto totiž získavajú reálnu predstavu o kariére a sú v kontakte s človekom, ktorý pracuje, vie im odovzdať veľa skúseností a všetko prebieha vo veľmi príjemnej schéme. Netreba sedieť, učiť sa a zbierať známky. Táto forma je kamarátskym učením sa, kde mladý človek získava skúsenosti, dozvedá sa ako veci fungujú v praxi. Na druhej strane mentor získava predstavu ako premýšľajú mladí ľudia, aká je mladá generácia. To je napokon veľmi užitočné pre firmu, keď chce byť atraktívnym zamestnávateľom pre mladých ľudí a plánuje systém vzdelávania vo vnútri spoločnosti  či benefity.

Vy máte deti a ste veľký vyznávač neformálneho vzdelávania a rozvoja. Ako pracujete na ich rozvoji? Zrejme sa nespoliehate úplne na školu.

Som zástanca výchovy, kde ponúkam deťom škálu zážitkov. Snažím sa im dopriať, aby sa stretávali s veľkým diapazónom ľudí a situácií, navštevujeme najrôznejšie miesta. Napríklad pokladám za užitočné ukázať dieťaťu, ako sa žije v rómskej komunite, ako sa žije v meste a diskutovať s ním o tom. Nemám rád vo výchove nemenné pravdy a poučovanie. Žijeme v dobe, keď sa svet veľmi rýchlo mení. Prichádza umelá inteligencia, ktorá bude za nás v blízkej budúcnosti riešiť veľa vecí... Netušíme a nevieme povedať mladým ľuďom, ako bude o 10 – 15 rokov vyzerať úspech. Myslím si, že je mimoriadne dôležité viesť deti k tomu, aby sa vedeli rýchlo prispôsobiť a učiť sa nové veci. Kritické myslenie bude tiež kľúčové. Neveriť všetkému podsunutému, ale vedieť si vyhľadať informácie, ktoré potrebujem pre svoje rozhodnutie. Jednoducho by sme sa pri výchove mali zamerať na rozvíjanie zručností, ktoré ich budú robiť šťastnými.

Ako sa toto všetko dá dosiahnuť u detí a mladých ľudí?

Vytvoriť dieťaťu priestor. Nechať ho, aby do určitej miery samé rozhodovalo o sebe a povedalo si, čomu sa chce venovať, čo ho baví a nechať ho to vyskúšať. V súčasnosti vnímam dva prúdy vo výchove. Pri tom prvom rodičia povedia dieťaťu „budeš chodiť na hokej, džudo a budeš sa učiť francúzštinu a angličtinu“. Vyberú mu dokonca strednú školu a dieťaťu naplánujú skoro všetok čas, aby z neho dostali maximum. Pri takejto výchove úplne zaniká osobnosť dieťaťa a to, v čom je naozaj dobré a po čom túži. Opakom tohto spôsobu výchovy je, ak sa rodič rozhodne sprevádzať dieťa. Vyjadril by som to mottom jedného pána riaditeľa strednej školy v Bratislave, ktorého poznám. Hovorieva, že našou úlohou je ukázať dieťaťu, ako vyjsť na prvý schod, spoločne s ním zvládnuť druhý schod a potom ho už nechať vybehnúť samé hore po schodoch. Je podľa mňa dôležité nechať dieťaťu neštruktúrovaný voľný čas, nech aj to dieťa môže samé objavovať, poučiť sa na vlastných chybách.

Pre rodiča môže byť veľmi ťažké nechať dieťa sklamané, vystaviť ho neúspechu, alebo obrazne povedané popáliť sa...

Je to ťažké. Sám mám s tým niekedy problém nechať svojho štvorročného syna rozhodovať a experimentovať. Veľmi sa ale snažím dopriať mu to, kým nerobí niečo nebezpečné. Dieťa sa musí učiť aj na svojich chybách.

Čo by ste poradili rodičom, ktorí majú obavy, že ich deti sú pasívne? Ak im napríklad chcú pomôcť objaviť talent alebo to, čo budú rady samé rozvíjať?

Pri tejto otázke som si spomenul na citát z príbehu Alica v krajine zázrakov. Keď sa Alica dostala na križovatku a nevedela, ktorou cestou ísť, jedno z tých divotvorných stvorení jej povedalo: „Keď nevieš, kam chceš ísť, je úplne jedno, akou cestou sa vyberieš. Stále je to lepšie ako prešľapovať na mieste.“ Myslím si, že tým najcennejším, čo môžeme dieťaťu do jeho asi 10-tich rokov dať, je tráviť s ním čas a objavovať všetko spolu s ním. Ako rodič tuším, čo dieťa zaujíma a teší, mal by som s ním tieto aktivity vyhľadávať a nechať dieťa objavovať, či ho napríklad ten šport baví. Vidím veľa neprítomných rodičov, ktoré dajú dieťaťu do rúk mobil alebo sú sami pri svojom dieťati stratení v online svete. Aj pri tom mobile viem byť prítomný dieťaťu, rozprávať sa s ním o tom, čo videlo a čo si o tom myslí. Mali byť sme byť pri dieťati nielen fyzicky, ale aj mysľou. Môžem mu povedať, ako sa na veci pozerám ja a tiež by som sa ho mal pýtať, ako ich vidí a vníma ono.

Dokáže takto aj sám rodič rozvíjať u dieťaťa kritické myslenie, o ktorom sa toľko hovorí a je veľmi žiadúce?

Mám na to veľmi dobrý príklad od kamaráta. Nedávno sme sa rozprávali a pýtal som sa ho, ako by zareagoval, keď dieťa za ním príde s konšpiračnou teóriou, ktorú mu niekto povedal. Keď sa ma jednoducho dieťa opýta, ako to vlastne je? Úprimne priznám, že moja prvá reakcia by bola vyvrátiť to a poprieť to. Na to mi kamarát povedal, že to je tvoja perspektíva. Kritickému mysleniu dieťa naučíš tak, že sa ho ako prvé opýtaš, čo si o tom myslí ono. Potom môže nasledovať diskusia, kto to povedal alebo kde to bolo napísané, či to môže byť pravda... Toto sa mi naozaj páči. Vyhnúť sa prvoplánovému poučovaniu a zaujímať sa najmä o to, ako to vníma dieťa, ako o tom rozmýšľa.

Ako najlepšie k cieľavedomosti motivovať tínedžerov?

Deťom starším ako 10 rokov vieme poradiť, čo si vybrať z množstva vecí, krúžkov a záujmov, teda to, na čom bude dlhodobo pracovať. Potom mu už len treba pomôcť prekonávať príležitostné krízy a obdobia, kedy sa mu nechce. Treba posúdiť, či ide o dočasnú krízu alebo treba hľadať nejakú inú oblasť. Toto je napríklad pri programe DofE pekné, že každá úroveň trvá jeden školský rok. Mladý človek môže vyskúšať jeden rok behať, druhý rok bicyklovať, tretí rok plávať. Vo veľmi bezpečnom prostredí si tak vyskúša, čo mu naozaj sedí. Pointou je vytrvalosť. Musí túto činnosť robiť aspoň jeden rok, pravidelne, každý týždeň aspoň hodinu. Mladí ľudia sa učia nielen to, ako sa zamerať na svoje ciele, ale aj to, ako prekonávať občasnú nechuť a možno aj lenivosť a pohodlnosť. Po tom roku dokážu s vedúcimi zbilancovať, čo im to prinieslo a či by sa tomu chceli venovať celý život. Takto sme zistili, je na to niekoľko výskumov, že až 70 % mladých ľudí, ktorí začali počas programu DofE s dobrovoľníctvom, pokračuje v dobrovoľníckych aktivitách aj po skončení programu. Jednoducho vďaka príležitosti skúsiť si to, objavili v tom zmysel. Podobne to je aj v športe alebo v učení sa.

Miloš Ondrášik

Veľký nadšenec a propagátor zážitkovej pedagogiky a metód neformálneho vzdelávania pri práci s mladými ľuďmi. Vyštudoval analytickú filozofiu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave a študoval aj rozvojové programy na britskej Univerzite v Surrey. Vyše 14 rokov pôsobí medzi mládežou a v rôznych mládežníckych organizáciách (Plusko, Iuventa, Eurodesk, Tvoj Buddy či ternYpe). „Na strednej škole som sa dostal k práci s rómskou mládežou a postupne prichádzalo poznanie, čo ponúkajú zážitkové programy a tiež nové prístupy k vzdelávaniu a rozvoju mladých ľudí,“ hovorí Miloš Ondrášik. Uznáva pedagogický prístup nemeckého učiteľa a pedagogického teoretika Kurta Hahna, považovaného za otca medzinárodného programu DofE. V súčasnosti je Miloš Ondrášik riaditeľom tohto programu na Slovensku.

Mal by byť pri osobnostnom rozvoji mladých ľudí starší skúsenejší mentor, ktorý im poradí a pomôže v začiatkoch?

Mentor áno, ale nie nevyhnutne to musí byť starší človek. Pokojne môže byť mentorom rovesník alebo dokonca mladší kamarát, ktorý je nejakým spôsobom inšpiratívny. Je užitočné, ak sú mladí ľudia v kontakte s „parťákmi“, ktorí ich niečomu novému naučia. Na pozadí toho všetkého je, že mladý človek si musí vybrať, čo chce skúsiť, čo v tom chce dosiahnuť. Potom je takýto „parťák“ ten, kto urýchli to učenie sa a získavanie potrebných zručností. Pri väčšine ľudí je práve sociálny aspekt veľmi silný. To, že s niekým zdieľam cieľ, chodím behať alebo sa učím na gitaru, je samo o sebe motivujúce.

Tento článok vznikol v spolupráci so spoločnosťou Tesco.