Pobozkali sa a nacisti vtrhli do ich krajiny. Príbeh ´poľskej Anny Frankovej´ a jej jedinej lásky láme srdce
Drahý Bože, nechaj nás žiť, snažne ťa prosím, chcem žiť, napísala v roku 1942 mladučká Poľka Renia Spiegolová na margo vpádu nacistov do poľského mesta Przemyśl.
Mladá láska vznikla na pozadí krutej vojny a nacistických masakrov.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/reniaspiegel/photos/pb.100060362177943.-2207520000./1880393885538443/?type=3
Renia si často si zvykla do denníka zaznamenávať svoje básne, túžila sa totiž stať poetkou. A detailne tiež opísala svoj prvý bozk so Zygmuntom. Tínedžeri sa totiž pobozkali len pár hodín predtým, ako Przemyśl obsadili Nemci.
„Dnes. Áno dnes. Vedela som to, cítila som to. Mali sme ďalší úžasný večer. Sami dvaja, len my. Slnko zapadlo a začali sa objavovať hviezdy a mesiac sa vznášal, sedeli sme vedľa seba a rozprávali sa. A bolo to tak... Keď sme odchádzali, bola tma, nevedeli sme nájsť cestu. Stratili sme sa, áno, stratili sme sa dvojnásobne alebo skôr - práve sme sa našli. Všetko to bolo také náhle a nečakané, sladké a zastrašujúce. Bola som bez slov... Povedal: „Renuška, daj mi pusu,“ a kým som sa nazdala, stalo sa to... Neskôr chcel viac, no ja som nemohla, celá som sa triasla,“ takto emotívne opísala v denníku romantický večer so svojou prvou láskou mladučká dievčina.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/reniaspiegel/photos/pb.100060362177943.-2207520000./1701319450112555/?type=3
V auguste 1939 si potom Renia zapísala: „Dlho sme spolu nehovorili. Škola skončila a letné prázdniny sú tiež skoro na konci. Bola som u tety vo Varšave a videla som mamu. Už som ale späť, toľko toho nevieš... nevieš, že prebieha tajná mobilizácia, že Sovieti podpísali pakt s Nemcami, že sa ľudia pripravujú..., že čakajú vojnu.“
Chcem žiť, nechcem zomrieť
V júni 1942 potom Reniu so sestrou zatvorili do geta a tam žili. V tom čase sa v denníku objavil zápis, že si treba pamätať tento deň a že si ho treba zapamätať dobre, pretože sa raz o ňom bude hovoriť ďalším generáciám, písala.
„Dnes ráno o ôsmej hodine nás zatvorili do geta, tam teraz žijem. Svet je odo mňa oddelený a ja som oddelená od sveta,“ píše Renia, akoby tušila, že ona sama nebude mať možnosť svoj príbeh vyrozprávať, ale že to jej denník bude musieť urobiť za ňu.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
