Dávid chodí do väzenia za zločincami: Prepustený vrah dnes ošetruje narkomanov a trávi čas so zomierajúcimi
Pravý boj prichádza podľa Dávida až vtedy, keď odsúdení z väznice vyjdú.
Asi nie je jednoduché vybaviť vstup do väznice, ako to prebieha?
Dostať sa tam je dosť komplikované, najprv si musíme pýtať povolenie od pedagóga vo väznici, ktorý má na starosti kultúrno osvetovú činnosť. On ho podáva vedeniu a to ho musí schváliť. Často je to boj, nie vždy sú ochotní nám dovoliť tam prísť, veľa sa za to modlíme. Keď sa to podarí, prechádzame veľkými kontrolami. Všetko musí byť popredu zapísané, predtým posielame dokumenty kde spisujeme každú vec, ktorú si dovnútra berieme vrátane USB kľúčov, notebookov, hudobných nástrojov alebo káblov.
Ak vstupujeme aj s autom, pretože treba vyložiť techniku, aj ono sa celé prehľadáva, nemôžu v ňom byť ani žiadne malé predmety, vreckový nožík ani nič také. Nemôžeme si so sebou brať takmer nič, odkladáme telefóny, šperky, prechádzame podobnou kontrolou ako na letisku, každý kov pípa, potom nás ešte prehmatajú. Keď sme už vnútri, stále je s nami dozor, nemôžu byť otvorené dvoje dvere naraz, takže keď vstúpime do miestnosti všetci najprv vôjdeme a až keď sa dvere za nami zavrú, môžu sa otvoriť ďalšie a prejdeme nimi. Je to dosť komplikované a prísne strážené.
Robíte to vo svojom voľnom čase, bez nároku na nejakú odmenu. Prečo? Čo je vlastne podstatou tejto služby?
Celá myšlienka, ktorá stojí za spoločenstvom Dismas je o tom, že keď sa jeho zakladateľ Michal Libant obrátil a spoznal Boha, dostal šancu na to, aby zmenil svoj život. Presne to chce ponúknuť aj odsúdeným. On sám dvadsať rokov pracoval vo väznici. Táto kultúrno-osvetová činnosť zvykne bývať za odmenu pre najlepších väzňov. Michal vtedy prišiel za svojim nadriadeným a spýtal sa ho, ako sa majú aj tí ostatní zmeniť ak im nedáme šancu. Vtedy to bolo prvý raz kedy na koncert zavolali všetkých s najhoršími trestami, neprispôsobivých, takých ktorí dvadsať rokov neboli na podobnej akcii. Tí mali tendenciu prísť ako majstri sveta, najprv nás nepočúvali, no neskôr sa tá atmosféra úplne zmenila.
Nie je na nás kto tam príde a koho pustia, dosť sa za to modlíme, ale snažíme sa aby mali možnosť aj problémoví väzni, nie len tí, pre ktorých je to za odmenu. Občas je koncert aj pre celý oddiel a vtedy je to pre väzňov na dobrovoľnej báze. Ide nám hlavne o to, aby každý mohol dostať šancu.
Ide o jednorazovú návštevu alebo sa do jednotlivých väzníc vraciate?
Michal tam chodí tak tri až štyrikrát do týždňa s rôznymi kapelami, ja som dlho chodil aspoň raz do týždňa, teraz je to trochu menej. Často chodíme s Egom, je to v niečom iné keďže mám pred ním rešpekt nielen ako pred človekom ale aj pred umelcom. Je to pre mňa česť stáť pred väzňami s niekým kto pozdvihol a priniesol na inú úroveň to, čo robím. Zároveň je pre mňa ale úplne obyčajným človekom, je ľudský a férový. Je to cítiť aj na vystúpeniach, prekvapilo ma to aj prvý raz v spomínanej Bystrici. Vtedy si počas koncertu pred väzňami kľakol na kolená a spolu sa modlili Otčenáš.
V tomto je to dosť povzbudivé, že niekto ako on si nájde čas a raz za mesiac príde zadarmo do väznice hrať. Zároveň je aj takým našim buldozérom, ako ho voláme. Väčšina väzníc v Česku aj na Slovensku nás už pozná, no tie v ktorých nepoznajú nás, poznajú Ega. Chodíme tam pravidelne a keď nadriadení vidia, že väzni z tých koncertov rastú a sú pre nich dobré, púšťajú nás.
Vidíte na odsúdených, že má vaša iniciatíva zmysel?
Rozhovor pokračuje na ďalšej strane.
