Dávid chodí do väzenia za zločincami: Prepustený vrah dnes ošetruje narkomanov a trávi čas so zomierajúcimi
Pravý boj prichádza podľa Dávida až vtedy, keď odsúdení z väznice vyjdú.
Počas dospievania bol problémový doma aj v škole, teraz sa snaží ďalej odovzdať pomoc, ktorú sám dostal. Mladý umelec a dobrovoľník Dávid Janočko sa venuje odsúdeným ľuďom a spolu s väzenským spoločenstvom Dismas prinášajú nádej aj najťažším kriminálnikom, odsúdeným na dlhoročné tresty. Ako priznáva, keď mal prvý raz vkročiť do malej miestnosti ku vrahom, nebolo mu všetko jedno. Pre DOBRÉ NOVINY sa s ním rozprávala Alexandra Hercegová.
Chodíte robiť koncerty pre odsúdených vo väznici, ako ste sa k tejto službe dostali?
Keď som sa obrátil a začal som sa venovať rapu, ktorý som sa rozhodol Bohu odovzdať, vyšla mi prvá pieseň. Práve vtedy sa o tom v mojom okolí začalo hovoriť a prišiel za mnou muž, ktorého som ešte nepoznal. Bol to Michal Libant, vraj chodí hrávať do väznice a bráva so sebou rôznych hudobníkov, či by som nechcel ísť tiež. Dovtedy som nemal žiaden koncert a aj keď som úplne nevedel o čo v tomto prípade ide, potešil som sa a povedal mu, že rád pôjdem.
Svoj prvý koncert ste teda odohrali vo väzení.
Prvý raz som išiel do Banskej Bystrice, kde sú aj doživotní väzni. Mal som z toho dosť veľký stres a navyše, keď sme už stáli pred bránou, z ďalšieho auta vystúpil Ego, pred ktorým som mal rapovať. Hneď pri vstupe stáli piati až desiati policajti, jeden mal vlčiaka na reťazi, dvaja z nich mali brokovnice, ostatní boli ozbrojení. Prešli sme kontrolou a vstúpili do miestnosti, ktorá mala asi tri krát štyri metre a pred nás posadili štyroch väzňov s doživotným trestom. Nemali na sebe putá a pri dverách stál len jeden dozorca.
Po Egovi som bol na rade ja, pričom to bol môj prvý koncert a bol som z toho dosť vystresovaný. Zrazu sa ale všetky tie emócie zmenili na taký zdravý adrenalín a doteraz ho pred väzňami mávam. Potom sme išli do ďalšej miestnosti, kde ich bolo 150 . Videl som ich tváre, boli to väzni s najťažšími trestami a je to naozaj zaujímavý pocit prísť hrať práve im. Dokonca ma to asi napĺňa viacej ako pri iných koncertoch.
Nemali ste voči takémuto priamemu kontaktu s nimi rešpekt?
Nebojím sa ich, skôr ich beriem ako stratených, ako niekoho kto tiež niekam patrí a zaslúži si druhú šancu. Viacerí z nich sú mojimi priateľmi aj po ukončení výkonu trestu. Chodíme hrávať pod záštitou väzenského spoločenstva Dismas, počas toho Michal hovorí príbehy bývalých aj súčasných väzňov, ktorí zmenili svoje životy a tiež o tom, ako táto komunita vznikla. Medzitým repujem alebo hrám na cajon a kapela hrá piesne. Najsilnejšie na tom je vidieť ako sa to tých drsných chlapov dotýka a tlačia sa im slzy do očí. Táto prvá skúsenosť s nimi bola pre mňa veľmi silná, vidieť ich tak blízko, mať možnosť im niečo povedať.
Máte pocit, že ste medzi nimi vítaný? Tešia sa na vás?
Prvý kontakt nikdy nie je ľahký, atmosféra býva na začiatku dosť dusná, všetko je cítiť vo vzduchu. Často ten program najprv odsúdia alebo si z chcú z neho urobiť srandu, no celé to padá keď sa začne hrať a rozprávať. V tomto mám s rapom veľkú výhodu, je pre nich drsnejší no zároveň im je blízky. Aj preto je táto služba akoby stvorená pre mňa, s rapom si u nich získavam nejaký rešpekt a sme na rovnakej vlne.
Sú to drsní chlapi, tým, že vonku kradli alebo robili horšie veci, neveria nikomu a už vôbec nie nám, cudzím. Preto je najťažšie si vôbec získať ich dôveru, chcú vidieť, že my sami žijeme to o čom hovoríme. Často sú to roky kým sa otvoria a príjmu povzbudivé slová, ktoré pre nich máme.
Asi nie je jednoduché vybaviť vstup do väznice, ako to prebieha?
Rozhovor pokračuje na ďalšej strane:
