Dievčatá ho chceli pre peniaze. Boris Valábik sa do Lucky zamiloval, pretože bola obyčajným dievčaťom
Lucka sa stala jeho oporným bodom, keď sa po profesionálnej hokejovej kariére musel vrátiť do bežného života.
Obyčajný chlapec zo skromných pomerov ochutnal, aké je to byť medzi hviezdami NHL. Boris Valábik sa z Nitry dostal až do zámoria, kde prvýkrát nemal núdzu o peniaze a ani o ženskú pozornosť. Skutočnú lásku spoznal až ako 30-ročný, keď zavesil korčule na klinec a rozhodol sa, že začne žiť odznova.
Na policajnej akadémii v Pezinku stretol Lucku, ktorá vôbec netušila, kto Boris je. Nevedela, že kedysi hral hokej v NHL a bol hviezdou. „Pre ňu som bol policajt. Mesačne sme zarábali 420 eur v čistom. Vedel som, že so mnou nechce byť pre peniaze,“ priznal vo svojej knihe Volali ma bitkár. Predtým mal skúsenosti s dievčatami, ktoré s ním boli len pre peniaze.
Nikdy nemali peniaze na rozhadzovanie
K hokeju sa dostal ako kopa iných detí. Jedného dňa k nim do školy prišiel niekto z nitrianskeho klubu, spravil prezentáciu a rozdal prihlášky. Boris priniesol papierik domov a jednoducho povedal: „Chcem hrať hokej.“ Mama s otcom chvíľku debatovali a nakoniec súhlasili. Zo začiatku Boris potreboval iba korčule, no šport začal byť pre rodinu čoraz náročnejší – stál ich čas aj peniaze.
Ako spomínal vo svojej knihe, jeho mama bola zdravotná sestra a otec projektoval do domácností plyn, kúrenie a vodu. Aby Boris mohol hrať hokej, pracoval po nociach v kotolni. „Moji rodičia na tom nikdy neboli finančne dobre,“ priznal otvorene v knihe Boris, ktorý sa bál rodičov opýtať nové veci, ktoré potreboval na hokej.
Jeho mama zarábala osemtisíc korún mesačne a nové korčule v tej dobe stáli aj 16-tisíc korún. Rodičia mu síce nedávali najavo, že na to nemajú, ale videl to na nich. Prestal myslieť na to, aký má výstroj a chcel dokázať, že bude dobrým aj bez neho.
Vedel tri anglické slovíčka
„Veľmi som túžil, aby na mňa boli rodičia pyšní. Aby si mohli povedať, že majú úspešného syna,“ priznal Boris, ktorému sa podarilo odísť až do zámoria. Iná cesta preňho vraj neexistovala, pretože pre slovenský hokej bol podľa vlastných slov príliš emocionálny a agresívny. Vedel, že uspeje iba za hranicami.
Mal 17 rokov, keď prvýkrát v živote letel úplne sám. „Po anglicky som vedel len tri slová – start, stop a continue. Z počítačových hier. Nepreháňam,“ spomínal Boris, ktorého o rok neskôr draftoval z 10. miesta klub Atlanta Trashers.
„Pocity sú jednoducho neopísateľné. Byť draftovaný z 10. miesta a navyše tímom, ako je Atlanta, je fantastické. Thrashers je vynikajúca organizácia, ktorá dáva šancu mladým hráčom. Mám šancu hrať v NHL, čím sa mi splní môj sen. Všetko je ešte príliš emotívne, ale ako prvé som si spomenul na rodičov, ktorí ma podporovali a veľmi mi pomohli,“ hovoril vtedy pre agentúru SITA 18-ročný obranca.
Boris po rokoch priznal, že mnohým hráčom po drafte preskočí a on bol jedným z nich.
Z peňazí mu zašibalo
Článok pokračuje na ďalšej strane: