Môj oriešok zlatý, ty môj holúbok. Postihnutá dcéra Zuzka bola pre Milana Rúfusa najväčšou múzou
Je to strašne namáhavé, chce to viac ako celého rodiča, ale dáva to i takú odmenu, ktorú iní nie sú schopní dať, hovoril o náročnom rodičovstve Milan Rúfus.
Milan Rúfus tvrdohlavo opakoval, že nič vo svojom živote neľutuje, pretože aj strata je súčasťou daru bytia a za ten dar sa treba poďakovať. Rovnako ďakoval aj za svoju chorú dcérku.
Túto báseň zložil Milan Rúfus pre svoju Zuzku, ktorá bola preňho celý život obrovskou múzou, ale podľa jeho slov aj jarmom. S manželkou vytvorili pre Zuzanku bezpečný domov vo Fialkovom údolí, kde im dom prišla postaviť murárska partia Milanovho otca z Liptova.
„Keďže som z murárskej famílie, stavali mi ho moji porubskí rodáci. Trvalo to dlho, lebo to všetko bolo robené, ako sa hovorí, vlastnými rukami,“ spomínal pre TASR Milan Rúfus. Jeho manželka žartovala, že na stavbe mali takých majstrov, že v dome nemali ani jeden pravý uhol. Do smiechu však Rúfusovcom častokrát nebolo. Starali sa o chorú dcéru, ktorá potrebovala celú ich pozornosť.
Môj oriešok zlatý, ty môj holúbok
„Je to strašne namáhavé, chce to viac ako celého rodiča, ale dáva to i takú odmenu, ktorú iní nie sú schopní dať. Trochu fifty-fifty,“ povedal otvorene Milan Rúfus, ktorý sa napriek ťažkému údelu tešil z každého úspechu svojej dcérky.
„Rúfus svoj osud pekne znášal a so Zuzkou sa nežne titulovali: môj oriešok zlatý, ty môj holúbok, môj vtáčik,“ spomínal pre MY Liptov Dušan Migaľa, zástupca riaditeľa školy a špeciálny pedagóg v Špeciálnej základnej škole v Liptovskom Hrádku, ktorý zažil atmosféru u Rúfusovcov na vlastnej koži. Ľudia, ktorí od nich prišli do vlastných domovov, sa k svojej rodine začali správať inak.
Článok pokračuje na ďalšej strane: