Bol neposlušný, tak ho macocha donútila podstúpiť lobotómiu. Odpustiť dokázal až po 40 rokoch
Nikdy sa nedozviem, čo som stratil za tých 10 minút s doktorom Freemanom a jeho sekáčikom na ľad, priznal Howard Dully.
Kladivkom zatĺkol skrz kosti očnej jamky do hlavy sekáčik na ľad a otáčavými pohybmi rozrušil nervové dráhy medzi čelným lalokom a zvyškom mozgu. Psychiater Walter Freeman bol presvedčený, že vďaka prefrontálnej lobotómii jeho prvá pacientka Sallie prestane mať depresie. Keď skončil, poslal ju domov taxíkom. Veril, že duševné choroby súvisia s nadmerne aktívnymi emóciami a že prerezaním nervov môže tieto pocity odstrániť.
Walter Freeman bol šoumenom, pózoval novinárom, za deň vykonal viac ako 25 lobotómií a na konci svojej kariéry vyrazil aj na „turné“ v špeciálnej dodávke, ktorú nazval „Lobotomobil“. Mnohým pacientom lobotómia pomohla uľaviť od ich trápení, no iným spôsobila doživotné následky, ktoré sa už nedali napraviť. Ľudia po prefrontálnej lobotómii prestávali rozprávať, nevedeli chodiť či používať toaletu. Najmladším pacientom Waltera Freemana bol Howard Dully, ktorý po rokoch vyrozprával svoj príbeh. Lobotómiu podstúpil ako 12-ročný len preto, že bol podľa jeho macochy „zlým chlapcom“.
Kradol a neposlúchal
Howard bol uzavretým chlapcom. Rád jazdil na bicykli a hral šach, občas sa pobil s bratom, neposlúchol rodičov, kradol sladkosti zo špajzy a šetril si peniaze na gramofón. Ako spomínal pre The Guardian, bol obyčajným dieťaťom, ktoré bolo trochu neposlušné, no nebolo to nič, čo by na chlapcovi v jeho veku považovali za výnimočné. Na rozdiel od iných chlapcov však ako 12-ročný podstúpil transorbitálnu lobotómiu.
16. decembra 1960 o 13:30 ho priviezli na operačnú sálu, kde dostal sériu elektrických šokov, aby sa upokojil. Viac si nepamätal. Keď sa na druhý deň zobudil, mal opuchnuté oči, modriny a vysokú horúčku. Vo svojej knihe „Moja lobotómia“ spomínal na silnú bolesť hlavy a nepohodlie v nemocničnom plášti, ktorý mal otvor zo zadnej strany. Netušil, čo sa mu stalo.
Macocha bola presvedčená, že je nenapraviteľný
„Bol som v duševnej hmle. Bol som ako zombie. Nemal som žiadne povedomie o tom, čo mi Freeman urobil,“ spomínal Howard, ktorý podstúpil lobotómiu a nikto, ani jeho rodičia, ani iní lekári nezakročili, aby to zastavili. Operácia pritom vôbec nebola nutná. Ak sa aj Howard správal mierne agresívne, existovalo na to hneď niekoľko vysvetlení.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
