Dúfam, že zomrieš, šepkala mu mama. Martin plakal bez sĺz, ale veril, že raz prestane byť duchom

Z televízie zaregistroval zvolenie Nelsona Mandelu aj smrť princeznej Diany. Okolo neho ubiehal život, kým on bezmocne ležal, neschopný pohnúť sa, usmiať či poďakovať. Nemohol rodičom povedať, že čaj je príliš horúci, a že nenávidí fialového dinosaura Barneyho, ktorého mu vždy púšťali v televízii.

„Bol som plne pri vedomí. Vedel som, kto som. Mal som 19 rokov a stále som sa cítil ako duch. Ľudia pozerali skrz mňa a ja som nemohol urobiť žiadne gesto, aby som na seba upozornil,“ spomínal Martin, ktorý žil celé roky v strachu. Bál sa samoty aj toho, že ho raz rodina nadobro opustí. Desil sa každého ich odchodu, obával sa, že budú mať nehodu a že sa k nemu už nikdy nevrátia. Často vo vnútri plakal a boli chvíle, kedy by najradšej so všetkým skoncoval. Nemohol.

Najtemnejšie želanie

Keď k nemu prišiel otec, aby ho prezliekol, Martin zo všetkých síl chcel, aby dokázal zodvihnúť ruku sám. „Ocko, som tu! Nevidíš?“ hovoril si pre seba, no jeho otec si nič nevšimol. „Pokračoval vo vyzliekaní a môj pohľad skĺzol na moju ruku. Nehýbala sa. Jediným vonkajším prejavom boli svalové zášklby blízko môjho lakťa. Ten pohyb bol taký nepatrný, že som vedel, že môj otec si ho nikdy nevšimne,“ spomínal na moment, kedy si jeho otec naozaj nič nevšimol. Jedného dňa pri ňom sedela zúfalá mama, ktorá vyslovila to najtemnejšie želanie, ktoré pramenilo z veľkej bezmocnosti. „Martin, dúfam, že zomrieš,“ šepkala mu so slzami v očiach.

„Zlomilo mi to srdce, ale zároveň som dokázal mame odpustiť. Mala často pocit, že nie je dobrá mama a nevie sa o mňa postarať. Jednou z najťažších vecí pre mňa bolo, že som jej nemohol povedať – nie si zlá, ide ti to skvele,“ spomínal. Aj keď ho tieto slová zasiahli, odvtedy si Martin predstavoval, ako dokáže chodiť, vyliezť na strom aj hovoriť. Odvtedy veril, že to raz dokáže.

Prvý úsmev

Článok pokračuje na ďalšej strane: