Bobo si trúfol napísať knihu v záhoráčtine: Kamaráti sa sťažovali, že sa to nedá čítať, dnes chcú ďalšiu

Záhoráčtina je ťažká. Správne ňou rozprávajú, vlastne vyprávjajú, snáď len rodení Záhoráci. No a písať a čítať po záhorácky, tak to je veľká výzva aj pre jej najzarytejších používateľov. „Keď som začal písať na facebooku v našom nárečí, kamaráti si sťažovali: Veď sa to nedá čítať! A ja im na to: Ale dá! Chce to len tréning! A vidíte, už sa to naučili,“ smeje sa autor knihy, po ktorej sa na Záhorí len tak zaprášilo a Bobo Blecha bol zopár týždňov snáď najžiadanejším autorom vo svojom regióne na západe Slovenska.

Záhoráčtina je aj veľmi rôznorodé nárečie. Každá lokalita, niekedy dokonca aj dedina, má vlastné slová a pravidlá. „Napríklad bola sa u nás, v Bystrici povie byua, ale v Malackách byla. Niekde sa „uáká“ a niekde „láká“. Zemiaky sú po našom krumple, kúsok ďalej krumpole a ešte kúsok ďalej erteple,“ názorne vysvetľuje Bobo. O to ťažšie to mal, keď sa rozhodol písať o Záhorákoch po záhorácky, ale poradil si a na základe vlastnej skúsenosti navrhol jasné a stručné pravidlá: „Po prvé: Záhoráčtina má moc ocťínú a šecky sú pritem správné! Po druhé: Píš jak čuješ a čítaj jak vidzíš! Po trecí: Čítaj nahuas a pomáui, najspješ sa to naučíš!“

Moderná doba a tradície

Už niekoľko generácií rodiny Blechovej zostáva verných svojej dedine. Vlastne, ťažko povedať, či ešte stále dedine. Záhorská Bystrica, kedysi preslávená zelovými (kapustnými) roľami, je už dlhé roky súčasťou Bratislavy. Blechovci sú takmer susedia s televíziou Markíza. Nechýba veľa, aby zo svojho domu po starom otcovi videli rovno do jej štúdií. Čo im teda absolútne neprekáža, areál najsledovanejšej televízie na Slovensku a jej nízka budova sem akosi prirodzene zapadli.

Boba však mrzí, že v posledných rokoch sa zo Záhorskej Bystrice vytráca duch vidieka, mizne úrodná zem, pribúdajú bytovky a keď ráno na jeho dvore zakikiríká kohút, niektorí spoluobčania by po ňom najradšej niečo hodili. Možno práve preto začal mladý muž so srdcom Záhoráka a vzťahom k tradíciám aj nahlas pripomínať, že pokrok síce áno, veď všetko musí napredovať, ale zato sa netreba vzdávať dobrých a prospešných vecí, overených životom našich predkov.

Stará generácia ožila na facebooku

Príbehy, spomienky, glosy začal písať tak nejako spontánne, pomedzi svoju prácu a koníčky: „Po rozume mi chodili myšlienky, ktoré som potreboval zo seba dostať, tak som ich zverejňoval na facebooku a zrazu sa ukázalo, že mnohým hovorím zo srdca, že ich to baví a keď som sa náhodou na krátky čas odmlčal, už ma urgovali, kde je ďalší príbeh!?“

Ústrednou postavou jeho rozprávania je starín Macej, ktorého Bobo síce už nezažil, zato o ňom veľa počul.

Viac si môžete prečítať na ďalšej stránke.