Natrel sa horčicou a octom, aby ho necítili psy. Rudolf utiekol z Československa v rakve zahrabaný v uhlí
Vlak zastavil na hranici a armádne psy a psovodi ho začali hneď prehľadávať. Jeden pes oňuchával miesto priamo nad Rudolfom, ktorý v temnote len zadržoval dych.
Rudolf Krejčí sa bál, že ho jedného dňa objaví komunistická tajná polícia, pred ktorou utekal a päť rokov sa skrýval v malej komôrke v dome svojich rodičov. Keď už nevedel, ako ďalej, rozhodol sa, že utečie na Západ. S odvážnym nápadom prišiel jeho otec, ktorý bol železničiarom. Napadlo mu, že by syna mohol ukryť vo vagóne plnom uhlia. Bol to odvážny plán, železnica bola ostro strážená, každý vlak kontrolovali pohraničníci aj so psami a do uhlia pre istotu pichali tyčami.
Zmáčaný od kamarátovej krvi
Rudolf v relácii Babylon spomínal, že sa narodil asi v najľadovejšom roku 20. storočia – v roku 1929 v českej obci Hrušky pri Břeclavi. „Ja som moravský Slovák a narodil som sa, keď teplomer ukazoval 30 pod nulou,“ spomínal. Jeho mama bola Slovenka, vyučená kuchárka a jeho otec bol železničiarom, ktorý vedel perfektne po nemecky.
Rudolf Krejčí od otca podedil talent na jazyky a naučil sa komunikovať po nemecky, rusky, francúzsky, anglicky aj starosloviensky. Ako dieťa sa zaujímal o všetko – od hudby cez vedu až po politiku. Bol ešte len tínedžerom, keď sa počas druhej svetovej vojny pridal o odboju, v ktorom takmer prišiel o život.
S kamarátom Antonínom už na konci vojny objavili obrnené vozidlo a rozhodli sa, že sa ho zmocnia. Vliezli dnu a naštartovali. Ako spomínal v časopise Studia philosophica, naraz sa za zatáčkou objavili esesáci, ktorí mierili presne k nimi. Začali po nich páliť guľometmi a guľky im svišťali okolo uší. Chlapci rýchlo vyskočili z vozu a utekali k blízkemu lesu, aby si zachránili život.
V ceste im však stál rybník. Nastala ďalšia dávka z guľometov a voda pod nimi vyzerala, akoby vrela, keď do nej dopadali guľky. Rudolf stihol skočiť do vody, ale Antonína zasiahli. Aj po rokoch si pamätal, že bol zmáčaný od kamarátovej krvi. Esesáci si mysleli, že zabili oboch, a tak odišli. Hodinu na to skončila vojna.
Za plagáty smrť v uránových baniach
„Antonín zomrel a ja som prežil. Život a smrť vzdialené len jeden meter. Mohlo to byť naopak. Obaja sme mohli zomrieť. Nebol žiaden dôvod ani žiadna nutnosť v tom, že som prežil ja. Čo má človek robiť tvárou v tvár takej neľútostnej hre osudu? Dávaj svojmu životu zmysel – to bola moja povinnosť ako človeka, ktorý náhodou prežil,“ priznal Rudolf, ktorý dúfal, že po vojne nájde zmysel svojho života, no Československo sa rýchlo ocitlo pod diktátom komunistickej vlády.
Rudolf neváhal a po fašistoch začal bojovať aj s komunistami. Každú noc tajne roznášal plagáty po celom mesto a príslušníci tajnej polície v civilnom oblečení ho sledovali na každom kroku. Eštebáci zatkli všetkých z brnianskeho študentského odboja až na jedného – Rudolfa Krejčího.
Zahrabal sa v uhlí
Článok pokračuje na ďalšej strane:
