Bol detskou hviezdou, potom ho v Hollywoode nik nechcel. Príbeh oscarového Ke Huy Quana je na vlastný film
Najsilnejším momentom odovzdávania sošiek Oscara bola cena v kategórii za vedľajší mužský herecký výkon.
Veľkolepý návrat, aký sa doteraz nikomu nepodaril. Ke Huy Quan si z posledného odovzdávania Oscarov odniesol sošku. Cenu však dostal po nie celkom dobrovoľnej hereckej pauze trvajúcej tri desaťročia.
Utečenci na drevenom člne
„Hovorí sa, že takého príbehy sa dejú iba vo filmoch,“ hovoril Quan pri preberaní ceny. „Nemôžem tomu uveriť, toto je americký sen. Moja mama má 84 rokov, je doma a pozerá sa. Mami, práve som vyhral Oscara!,“ dodal.
Quan a jeho rodina boli utečenci. V sedemdesiatych rokoch ušli z Vietnamu na malej drevenej loďke. Ke Huy so svojim otcom dorazili do Hongkongu, jeho mama aj s tromi súrodencami ušli do Malajzie. Ke Huy mal vtedy sedem rokov. O pár rokov neskôr sa im podarilo rodinu opäť spojiť, ale už na pôde Spojených štátov.
V zajatí utečeneckého tábora strávil rok života a aj príchod do USA v roku 1979 označoval v rozhovore pre The Guardian ako „traumatický.“ „Boli sme utečenci. Nikto nás nechcel, hovorili o nás ako o tých z lode, v škole sa nám stále posmievali. Viete si predstaviť, čo to dokáže urobiť s dušou dieťaťa,“ spomínal.
Hviezda, ktorú zhasli
Keď mal 12 rokov, vybral sa aj so svojím bratom na konkurz do filmu Indiana Jones. On sa ho pôvodne zúčastniť nechcel, ale na mieste ho presvedčili, aby to skúsil tiež. O tri týždne neskôr už sedel v lietadle smerom na Srí Lanku natáčať jeden z najúspešnejších filmov osemdesiatych rokov so samotným Harrisonom Fordom.
„Bolo to jedno z mojich najšťastnejších období života. Spielberg bol vtedy prvým človekom, ktorý dostal ázijskú tvár do hollywoodskeho trháku,“ odpovedá na to, že niektoré časti filmu boli neskôr kritizované. Po úspechu snímky sa objavil ešte vo filme Rošťáci, potom prichádzali ponuky z niekoľkých sitkomov – ale každým rokom toho bolo menej a menej. V deväťdesiatych rokoch sa prílev rolí zastavil a ponuky sa orientovali už len na malé stereotypné postavy Aziatov.
„Prechod od detského herca na dospelého je vždy ťažký. Ale keď ste Ázijec, je to ešte stokrát ťažšie. Ak ste si vzali do rúk 100 scenárov, tak s najväčšou pravdepodobnosťou ani v jednom z nich ste nenašli zmysluplnú ázijskú postavu. Väčšinou sme boli len terčom vtipov,“ opisuje. Mal dvadsať rokov, teda vek, v ktorom má zažívať ten najväčší rozbeh kariéry a on čakal doma na telefonát. Telefón nikdy viac nezazvonil.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
