Psychologička Marci Hrapková: Rodičia s nevyriešenými traumami ich prenášajú na deti. Môžu urobiť len jednu vec

Psychologička Marci Hrapková je terapeutka a lektorka, ktorá je jednou z mála odborníčok špecializujúcich sa na oblasť traumy. Sama s ňou má osobnú skúsenosť. Stojí za platformou duševného zdravia, ktorá v marci organizuje prvú Trauma konferenciu svojho druhu na Slovensku. S Marci Hrapkovou sa zhovárala redaktorka Dobrých novín Tímea Gurová.

Čo je to trauma?

Trauma je akákoľvek poškodzujúca udalosť, ktorá dostane náš nervový systém do obrany, ten sa nevie vrátiť späť do kľudového režimu a ostane v obrane zaseknutý. Obranné mechanizmy máme dané už evolučne, aby sme v záťažových situáciách dokázali mobilizovať sily a odstrániť ohrozenie. Pri traumatickej udalosti zostane náš nervový systém buď mobilizovaný, v strese, napätí a úzkostiach, alebo naopak vypne a vtedy ostávame rezignovaní, pasívni, v depresiách.

Prípadne vyhoríme, lebo energetický výdaj pri aktivácii nie je udržateľný. Trauma teda nie je samotná záťažová udalosť, ale jej následok, ktorý si nesieme v tele, aj keď ohrozenie pominie. Keď sa my, teda naše telá, nevedia vyslobodiť z bazálnych obrán útoku, úteku, zamrznutia a vrátiť späť do kľudného a živého žitia života. Do homeostázy.

Existujú nejaké štatistiky o tom, akého percenta ľudí v populácii sa to týka? Je vôbec človek, ktorý si nejakú traumu nenesie so sebou?

Do nejakej miery sme v tom všetci spolu. Následok traumatizácie totiž zažívame všetci, pretože sa stretávame s ľuďmi, ktorí majú traumatizované nervové systémy individuálnou, rodovou alebo kolektívnou traumou. V priamom prenose môžeme sledovať traumatizáciu našich susedov, ktorí sú vo vojnovej traumatizácii a následky v nás zanechávajú aj toxické politické režimy či pracovné a školské systémy. 

Neustály tlak na výkon, v ktorom sa velebí práca a nedoceňuje oddych, ničnerobenie, je záťaž pre náš systém a je dokonca spoločensky akceptovaný. Ako hovorí kanadský lekár a známy expert na traumu Gabor Maté - Žijeme v toxickej kultúre, ktorá spôsobuje traumu a my sa potrebujeme uzdraviť nielen ako jednotlivci, ale aj ako spoločnosť. Dá sa povedať, že žijeme v trauma matrixe a jeho súčasťou sú nezdravé spoločenské normy toho, “čo je normálne”. Napríklad, je normálne byť chorý.

K ďalšej traumatizácii prispieva rodina, v ktorej sme vyrástli, ak nás negatívne zaťažila. Rodová trauma sa môže dokonca prenášať geneticky a niektorí ľudia zažívajú následky traumy, ktorú zažili ich predkovia. Môžu mať výkyvy náklad, smútku a depresie, ktoré ani nie sú ich. Plus priamo rodičia, ktorí nemajú vyliečené svoje traumy, tak ich prenášajú na svoje deti. V spoločnosti vidíme dodnes následky kolektívnej traumy a to už predstavujú následky z totalitných režimov ako bol komunizmus, vojny, zanedbávanie menšinových práv Rómov, LGBTQ+ komunity a ich neznášanlivosť v majoritnej spoločnosti. 

Najťažšie to samozrejme majú tí, čo si niečo ťažké sami zažili, ale do veľkej miery trauma zasahuje všetkých. V minimálnej miere aj ten, čo vyrástol v dobrej rodine, tak sa v živote dostane do kontaktu s človekom, ktorý si v sebe nesie jej následky a to ovplyvní aj jeho v podobe dysfunkčných toxických vzťahov. 

Do akej miery sa téma traumy bagatelizuje? Veľa ľudí využíva tento termín aj doslova s malichernosťami, ktoré sa im v živote prihodili. 

Je to tak, pojem trauma sa častokrát používa veľmi nesprávne a označuje sa ním aj to, čo ňou nie je – napríklad, keď si niekto pozrie hororový film, alebo zažije len bežnú životnú záťaž. Naopak, niektoré traumy sa zase zľahčujú a od človeka počujete vetu o tom, že v detstve dostal len pár faciek a “ako ho to zocelilo” a “veď je stále tu”.

Článok pokračuje na ďalšej strane: