S doráňanou chrbticou zachraňoval pilota vrtuľníka. Horského vodcu Jaroslava chcú na expedície i cudzinci

Má 67 rokov, ale kondičku má lepšiu ako mnohí oveľa mladší chlapi, Tatry pozná pomaly ako vlastnú dlaň a svoje skúsenosti opakovane zužitkoval aj v zahraničí. Taká je stručná vizitka horského vodcu Jaroslava Michalka, ktorý v rozhovore pre Korzár prehovoril o milovanom povolaní, ktoré robí už vyše 40 rokov. Počas nich nemal núdze o dramatické situácie.

Oni idú dole, ale ja pokračujem

„Náročné je vyrovnať sa s psychickým tlakom, lebo všetka zodpovednosť je na horskom vodcovi. Zodpovedáte za skupinu ľudí a popritom pôsobia na vás zmeny počasia, terén, objektívne nebezpečenstvo. Po výstupe sa s klientmi rozlúčim, oni idú dole, ale ja na druhý deň idem opäť do terénu a musím ísť naplno, skoncentrovať sa, poskytnúť ľuďom bezpečný zážitok. Preto je človek po sezóne uťahaný,“ uviedol Jaroslav. 

Aktuálne je v našich veľhorách pokojnejšie obdobie, naopak, august a september turisti doslova milujú. Jaroslav nemá obľúbenú sezónu, on ide do hôr aj vtedy, keď nesprevádza návštevníkov.

Napríklad, keď je poradcom pre filmárov. Bolo to tak napríklad v roku 1997, keď sa nakrúcal seriál o horskej službe. „Leteli sme ponad Téryho chatu na Zelené pleso, odkiaľ sme potom vzlietli. Vo vzduchu sme boli asi desať sekúnd. Spadli sme asi 300 metrov od chaty na svah. Ostatní boli pripútaní, ja som nebol. Vykopol som okno, skočil do kosodreviny, chvalabohu, vrtuľník neexplodoval. Povyťahoval som ich z vrtuľníka, pilota som uložil na deku, zdalo sa, že nie sme zranení, ale v tom adrenalíne si to človek ani neuvedomuje. Zišli sme na Zelené pleso a odtiaľ som zavolal druhý vrtuľník. Mali sme poškodené chrbtice, boli sme sedem týždňov v nemocnici. Napokon sme ten seriál dotočili,“ spomína si na dramatický zážitok priamo v teréne.

Udalosť sa stala 15.mája a o mesiac a pol neskôr už všetci v plnej kondícii nakrúcali ďalej. 

Tragédia na Gerlachu

Článok pokračuje na ďalšej strane: