Vďaka nemu máme materskú dovolenku. Láskavý profesor uchránil československé deti pred katastrofou
Jediný univerzálny návod na výchovu detí je láska, hovoril významný psychológ, profesor Zdeněk Matějček.
Adopcia bola povolená len výnimočne a nechcené deti končili vo veľkokapacitných kojeneckých ústavoch, kde boli rozdelené podľa veku a každé tri až štyri roky sa sťahovali inam. Aj keď deti nadobudli nejaké vzťahy s vychovávateľkami, prišli o ne pri každom sťahovaní. Zdeněk Matějček chcel komunistov presvedčiť, že pre všetky deti na svete, a teda aj v Československu je najdôležitejšia rodina.
Spolu s kolegom Josefom Langmeierom po rokoch výskumu vydali knihu Psychická deprivácia v detstve, ktorou presvedčili komunistov, že rodina je viac ako kolektívna výchova. Kniha priniesla presvedčivé dôkazy o tom, že absencia milujúcej osoby v prvých rokoch života dieťaťa natrvalo a nevratne poznamená jeho psychický vývoj.
Deti bez lásky
„To bol najväčší úspech nášho života – preraziť v zemi, kde kolektívna výchova bola 70 rokov súčasťou štátnej ideológie,“ hovoril po rokoch Matějček, ktorý komunistov prekvapil ešte raz a vtedy veľmi nemilo. Svetu ukázal film s názvom „Deti bez lásky“ a komunisti nestihli film zakázať. Zábery z filmu mrazia ešte aj dnes.
Filmári spolu s psychológom a primárkou Máriou Gamborskou strávili niekoľko mesiacov v detských domovoch a zaznamenali život detí vyrastajúcich bez rodiny. Zábery sú tvrdé a pravdivé – deti z ústavov boli pohybovo, rozumovo aj citovo zaostalé. Zdeněk Matějček to ukázal na jednoduchom príklade. Prvé narodeniny dieťaťa.
Prvé batoľa sedelo na kolenách matky a s radosťou bralo od otca do rúk plyšového medveďa. Teší sa, hrá sa a objavuje hračku. Keď rovnakú hračku dostalo dieťa z ústavnej starostlivosti, reakcia je úplne iná. Zľakne sa a myslí si, že ho hračka ohrozí. Rozplače sa tak, že ho nik nedokáže utíšiť. Matějček vysvetlil, že toto dieťa nikdy nezažilo pocit bezpečia, a preto je preňho každú novú a neznámu vec považuje za ohrozenie.
Rodina na prvom mieste
Keď film uvideli vládni predstavitelia, neváhali a chceli ho zamknúť do trezoru, odkiaľ by sa už nikdy nedostal. Neboli však dostatočné rýchli. Dokument medzitým uviedli na bienále v Benátkach, kde získal hneď tri ceny a film nakoniec odvysielala aj Československá televízia.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
