Stačil jediný dotyk. Mníška sa po 24 rokoch v kláštore bláznivo zamilovala do mnícha a takto to dopadlo
Bývalá rehoľníčka doteraz hovorí, že nebyť Roberta, do kláštora by sa okamžite vrátila.
„Bol som paralyzovaný strachom, nie radosťou. Vedel som, že tu od tejto chvíle musím byť pre Lisu a vedel som, že na to nie sme obaja prakticky pripravení,“ spomína Robert. Ten bol v kláštore 13 rokov po tom, čo pociťoval krízu viery a potreboval nájsť nový zmysel života. Stretnutie s Lisou ho rovnako zasiahlo.
Plakali, aj trápili sa spolu
„Ten dotyk na mojom rukáve odštartoval zmenu. Aj keď som však cítil, ako mi niečo postupne rastie v srdci, nemyslím si, že som niekedy dosiahol bod, že som sa bláznivo zamiloval. Keď sa stanete mníchom alebo mníškou, učia vás, ako zaobchádzať s emóciami, ako je láska,“ hovorí Robert. Večer v krčme pociťoval strach. Bolo mu jasné, že teraz v 53 rokoch bude musieť začať nový život.
Prechod do pozemského života nebol jednoduchý. Trápili sa, aj plakali spoločne. Napríklad i vo chvíli, keď obaja prišli na úrad práce a mali prehovoriť o svojich pracovných skúsenostiach. Robert si potom objednal knihu v poľštine. Boli to príbehy mníšok, ktoré opustili rád, a práve tam našli inšpirácie k vlastnému životu a upokojili sa.
Lisa si našla prácu v pohrebnom ústave, neskôr pracovala ako nemocničná kaplánka. Robert prestúpil do anglikánskej cirkvi, kde s prítomnosťou manželky v jeho živote nemali problém. Dnes je vikárom v malej dedinke. Na život mimo hradieb kláštora si stále celkom nezvykli. Ale zatiaľ čo Robert nebol úplne izolovaný od ľudí, Lisa za 24 rokov nestretla nikoho z vonkajšieho sveta. Až teraz zisťuje, čo sa nosí, aké sú účesy a čo sa jej vlastne páči.
„Zvykli sme si na ticho a samotu, ktoré je ťažké nájsť v modernom svete. Nechávame sa ťahať toľkými rôznymi smermi, že je to pre mňa a Roberta neustály boj o to, aby sme ostali nohami na zemi,“ uzatvára Lisa.
