Laco Lučenič sa už 31 rokov stará o hendikepovaného syna Lacka. Život bez neho si nevie predstaviť

Hoci Laco Lučenič už desaťročia patrí medzi najvýraznejšie zjavy slovenskej hudobnej scény, najdôležitejším bodom jeho života nie je hudba. Je ním hendikepovaný syn Lacko, o ktorého sa stará spolu s manželkou Gabrielou. Multiinštrumentalista, skladateľ, spevák a producent, ktorý sa do povedomia širokej verejnosti zapísal aj ako predseda poroty v Slovensko hľadá Superstar, pred niekoľkými dňami oslávil okrúhlych 70 rokov.

Laco Lučenič sa narodil 23. novembra 1952 v Cíferi. V hudobnej skupine hrával už ako siedmak na základnej škole a prvú basgitaru mal požičanú od spolužiakovho brata. Prvou vážnejšou kapelou, v ktorej pôsobil, bola Georges et les Flames. Na vtedajšej beatovej scéne bola dlho jedinou, ktorá spievala po francúzsky a mala aj francúzskeho manažéra.

Trpké vyhodenie z Modusu

Po nej to bola Fermáta, ktorú založil gitarista Fero Griglák po odchode zo skupiny Collegium Musicum. Jeho spoluhráčmi boli okrem Grigláka Tomáš Berka a Pavol Kozma. „Najprv som mal hrával paralelne na basgitare a gitare. Potom prišla tzv. moja temná jazz rocková minulosť,“ smial sa Lučenič po rokoch v rozhovore pre My Zvolen.

Z Fermáty viedla Lučeničova cesta na rok a pol do barov na západe, aby si zarobil na špičkové gitary, basovú Rickenbaker a sólovú Telecaster. Po návrate zo zahraničia sa podieľal na nahrávaní platne Fermáty Huascarán. Lučeničovu muzikantskú dráhu následne prerušila vojenská služba. Po odkrútení základnej vojenskej služby sa dal dohromady s Pavlom Hammelom a prvý album, ktorý s Prúdmi nahral, bol Hráč.

Keď Hammel odišiel na vojnu a Prúdy načas prestali účinkovať, prešiel Lučenič do Modusu. V legendárnej skupine Janka Lehotského prežil skvelé hudobné obdobie, až do novembra 1980, keď v Moduse aj so Žbirkom skončil. „Vyhodil nás v lietadle po ceste z Vietnamu. My sme to však už vedeli a mali sme aj založenú kapelu,“ hovorí Lučenič.

Drogy ho nebavili

Trojica odídencov následne v tom istom roku založila formáciu Limit a so Žbirkom hral Lučenič do roku 1994. A ako sa Lučenič vyrovnával so slávou, ktorá, ako vraví, mu trochu stúpla do hlavy?

„Boli to klasické rock and rollové vyrovnávania sa. Chvíľu si myslíš, že práve ty musíš byť bohovský. A potom príde niekto a dá ti po hlave a si trošku nižšie, potom sa to stane druhýkrát, neskôr ťa zase trošku podvihnú, aby si nespadol úplne na dno, ale dá sa to. Prežil som to v podstate normálne. Ani som sa nejako výrazne nevenoval alkoholu. Drogy tiež nie, to ma nebavilo,“ spomínal.

Viac si môžete prečítať na ďalšej strane.