Volali ich tiché dvojičky. 30 rokov sa zhovárali iba jedna s druhou, nerozprávali sa ani so svojimi rodičmi

Ešte viac sa uzavreli

Tento pokus samozrejme zlyhal. Aj keď psychológovia dúfali, že si takto nájdu zmysel pre seba a vytrhne ich to zo svojej ulity, opak bol pravdou. June aj Jennifer sa utiahli ešte viac, totálne sa do seba uzatvorili. S nikým navôkol nekomunikovali ani v náznakoch. Keď ich teda opäť vrátili k sebe, ich spojenie bolo ešte pevnejšie a závislejšie než kedykoľvek predtým. Rodičom počas celej doby iba písali listy.

Dievčatá sa zatvárali do spálne s bábikami a pracovali na svojich fantáziách. „Mali sme rituál. Kľakli sme si k posteli a prosili Boha, aby nám odpustil hriechy. Otvorili sme Bibliu a začali sme z nej spievať a modlili sme sa ako šialené. Modlili sme sa, aby sme neubližovali našej rodine tým, že ju budeme ignorovať, aby nám dal silu rozprávať sa s našou matkou, naším otcom. Nezvládli sme to. Bolo to ťažké. Príliš ťažké,“ povedala June o tomto období v rozhovore v roku 2000.

Dobrodružné denníky

Raz na Vianoce dostali denníky, do ktorých začali zapisovať svoje predstavy, hry. Tak vznikla ich vášeň pre tvorbu. Ako 16 ročné absolvovali diaľkový kurz písania a začali si sporiť na to, aby svoje príbehy mohli vydať knižne. Ich knihy však v celom kontexte pôsobili dosť znepokojujúco. Boli plné drog, násilia a zločinov.

Vydať sa im podarilo len jedinú, ale napísali ďalších dvanásť príbehov. Po vydaní knihy sa v nich ozval pocit, že chceli zažiť podobné dobrodružstvá, o ktorých písali. Začali experimentovať s drogami, alkoholom a páchať drobné zločiny. V roku 1981 ich zatkli na podpaľačstvo a umiestnili do nemocničného zariadenia pre kriminálnikov s maximálnym stupňom stráženia.

Článok pokračuje na ďalšej strane: