Čierny záhradník pomohol s transplantáciou srdca. Keby mu umožnili stať sa chirurgom, bol by slávny
Hamilton nemocničné prostredie doslova miloval. — Foto: Wikipedia.org/ FB: The tribe
Zásluh za svoju životnú prácu sa dočkal až na dôchodku.
Ruky držal stále pevne a aj napriek tomu, že nikdy nedosiahol požadované vzdelanie, zverovali mu aj náročnejšie úlohy. „Naučil som sa to očami,“odpovedal Hamilton Naki na otázky, ako je možné, že ovládal také chirurgické zručnosti bez jediného skutočného tréningu.
„Ak by mal Hamilton príležitosť študovať, pravdepodobne by bol skvelých chirurgom,“ hovorieval o ňom Barnard. Bývalý záhradník Naki sa stal jedným z najväčších odborníkov v kardiologickej oblasti. Pomohol vyvinúť techniku, z ktorej čerpal samotný Barnard pri prelomovej transplantácii srdca v roku 1967.
Ako sa však častokrát stáva, slávu si odniesli iní - v tomto prípade dvojica chirurgov James Hardy a Christiaan Barnard. Práve oni ako prvý tím transplantovali srdce ženy, ktorá zomrela pri autonehode a získal ho 54-ročný pacient. Ten sa na druhý deň zobudil a vedel aj dobre komunikovať. Zomrel však 18 dní po operácii na zápal pľúc, ktoré zapríčinili imunosupresíva. Pritom tie mu mali pomôcť akceptovať cudzí orgán v tele.
„Dopredu postavili belochov. Ak by ktokoľvek vtedy zverejnil moje fotky, išiel by do väzenia,“ vravel v závere svojej kariéry. Politicky v dobe apartheidu neprichádzalo do úvahy hovoriť o jeho podiele na úspechu. Černosi sa oficiálne nemohli ani dostať do blízkosti bielych pacientov, ich miesto nebolo ani v operačnej sále, ani v laboratóriu.
Naki pracoval na zdokonaľovaní transplantácii. Mnohé z pokusov, ktoré vykonal na zvieratách, viedli k technikám, ktoré sa použili práve počas operácií na ľuďoch. Naki popritom odovzdával chirurgické znalosti stovkám študentom. „Hamilton Naki mal lepšie technické zručnosti ako ja, bol lepší v zašívaní, mal veľmi šikovné ruky,“ povedal Barnard pre The Daily Telegraph.
Naki počas celých rokov práce na univerzite žil v chudobe v jednoizbovej chatrči na okraji Kapského Mesta. Nemal elektrinu ani tečúcu vodu. Všetko, čo zarobil, posielal svojej manželke. Keď v roku 1991 odchádzal do penzie, dôchodok mu vypočítali z platu záhradníka. Rok na to získal najvyššie štátne vyznamenanie za výnimočný prínos pre lekársku vedu. Zomrel v roku 2005 vo veku 78 rokov.
