Celé detstvo prežila v zamknutej pivnici. Dievčinu zachránili vo chvíli, keď ju chcela zmárniť vlastná mama
Rozprávanie príbehu jej pomáha lepšie sa vyrovnať so svojou minulosťou.
Väčšina ľudí si pri spomienkach na svoju detskú izbičku predstaví hračky či obľúbených plyšákov v posteli. Katia to má úplne inak. I keď je dnes už dospelou ženou a šťastnou mamou troch detí, celé roky sa jej pri spomienke na detstvo vynára len jediná vec – visiaci zámok.
Bez jedla aj toalety
Zámok visel na dverách pivnice a delil ju od vonkajšieho sveta. Nemal ju za úlohu chrániť, iba izolovať, aby sa nedostala do kuchyne k jedlu, či dokonca na toaletu. „Celý čas som bola zamknutá. Roh miestnosti bol nasiaty močom, hodiny sa zdali nekonečné a akokoľvek silno som plakala, aby ma pustili von, nikto neprichádzal,“ spomína Katie pre Lovewhatmetters. Jej rodičia boli stelesnením ľudí, ktorí by za žiadnych okolností nemali mať deti. Dnes je im aj tak vďačná za to, že má svoj život, hoci jej ho sami takmer vzali.
O tom, čo sa deje za stenami ich domova, nikto navôkol netušil. Jej mama bola majsterkou pretvárky a aj v najvypätejšej chvíli sa dokázala tváriť, že je všetko v poriadku. Jedno popoludnie mala ísť Katie so svojou tetou do kina. Bola šťastím bez seba. Rodičia ju totiž nepúšťali preč z izby, nieto ešte na výlet či na film. V ten deň skoro vstala, obliekla sa a s nedočkavosťou čakala na chvíľu, keď si po ňu teta príde.
Takmer ju zadusila
Stretnutie s rodinou pre Katie znamenalo, že v ten deň mala právo aj na jedlo. Mama od rána nemala dobrú náladu. Boli časy, keď vo svojej izbičke strávila o hlade aj niekoľko dní. Tentoraz jej však mama uvarila hranolky s rybími prstami, položila ich na stôl a Katie sa ponáhľala zjesť svoj obed tak rýchlo, ako len mohla. „Jediným problémom bolo, že na mojom tanieri bolo až príliš veľa jedla. Nemohla som zjesť úplne každé sústo. Povedala som to mame a vzápätí som to aj oľutovala,“ spomína Katie.
Mama sa rozzúrila do nepríčetnosti. Vykrútila jej ruku a svojimi 120 kilogramami ju zvalila na zem. Tvár jej vtláčala do koberca tak, že sa nemohla ani nadýchnuť. Cítila, že do jej pľúc neprúdi kyslík, dusila sa a v duchu si hovorila, že toto sú jej posledné chvíle na zemi.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
