Slovo bezdomovec nemá v slovníku. Kariéru pritom zasvätila pomoci rodinám a ľuďom z ulice

Alena Vachnová počas nášho rozhovoru ani raz nepoužila slovo bezdomovec. O ľuďoch, ktorými mnohí opovrhujú, hovorí s rešpektom a láskavou starostlivosťou. Na Východe Slovenska s Nadáciou DEDO presadzuje odvážnu stratégiu, ktorá skutočne pomáha.

V problematike bezdomovectva idete do hĺbky. Kedy vás táto téma oslovila?

Pred niekoľkými rokmi som výraznejšie menila kariéru a odišla som zo samosprávy. Začala som spolupracovať so skupinou organizácií v Košiciach. V istom momente som si uvedomila, že rodiny, ktorým sa tieto organizácie venovali, spájala bytová núdza, teda bezdomovectvo. Túžila som porozumieť tejto téme hlbšie a absolvovala som ročný študijný pobyt v USA, kde som pracovala v rôznych organizáciách. Mala som možnosť prežiť to, s čím sa ľudia bez domova stretávajú, akú vážnu izoláciu a vylúčenie zažívajú. Tiež som videla, ako na tento problém reagovať inak, ako sme si zvykli u nás.

Čo konkrétne ste odpozerali? Ako sa môžeme na ľudí bez domova pozerať alebo reagovať inak?

Mnohé organizácie v zahraničí k ľuďom bez domova pristupujú s bezvýhradnou, bezpodmienečnou, dlhodobou a flexibilnou podporou na základe vybudovaného vzťahu dôvery. Vzniká dlhodobá spolupráca, ktorá vedie k tomu, že títo ľudia, ktorí pre ťažkú traumu už nedôverujú systému, postupne obnovujú otvorený vzťah k poskytovateľom služieb. To v mnohých prípadoch vedie k významnému zlepšeniu ich situácie. Na Slovensku bezdomovectvo skôr manažujeme ako ukončujeme. Uvedomila som si, že je možné ho ukončiť a sú na to rôzne prístupy. Napríklad  „housing first“, teda bývanie ako prvé, ktorý používame aj v našej organizácii DEDO. Ide o hľadanie štandardného bývania pre rodiny bez domova a poskytovanie podpory, aby si bývanie dlhodobo udržali. Snažíme sa tak ukončiť bezdomovectvo ľudí, ktorí sa v ňom ocitnú alebo ocitávajú pravidelne.

Vy sa teda snažíte nájsť rodinám bez domova v prvom rade ubytovanie? Útulky nie sú riešením?

Útulky sú krízovou intervenciou a za týmto účelom aj vznikli. U nás neexistuje dostatok nájomného bývania, aby sa rodiny po krátkej krízovej intervencii mohli posunúť do štandardného nájomného bývania a v žiť v bežnej komunite, preto sa zasekávajú v systéme útulkov. Tam dokonca žije už druhá generácia detí, ktorých rodičia vyrastali v útulkoch a iné bývanie nepoznali.

Aká je šanca, že sa rodinám, ktoré boli bez domova, podarí udržať si bývanie, prípadne sa úplne osamostatniť? Aké majú šance z útulkov?   

Pri prestupnom bývaní cez útulky do nájomných bytov (ak sú k dispozícii) je úspešnosť ľudí bez domova udržať si bývanie podľa zahraničných štúdií asi 40 %. Slovenské výskumy nemáme. Pri prístupe „housing first“ je úspešnosť niekde medzi 80 – 95 %. Rada zdôrazňujem, že to nie je výhodné len pre samotné rodiny a jednotlivcov, ktorí sa zabývajú. Je to výhodné pre celú spoločnosť. Dať ľuďom možnosť štandardne bývať a podporiť ich, aby si bývanie udržali, je ekonomicky efektívnejší systém ako im poskytovať služby v rôznych formách útulkov. Na Slovensku nevieme tento systém prepnúť zo dňa na deň, je to dlhodobý proces. Fínsku sa napríklad podarilo to, že prístup "bývanie ako prvé" stanovili ako základnú celonárodnú prioritu. Dnes sú jedinou krajinou v Európe, kde bezdomovectvo klesá, pritom všade inde stúpa. Bezdomovectvo sa im darí ukončovať, namiesto tisícok rodín sa dnes týka niekoľkých stoviek v celej krajine.

Ako vyhľadávate klientov? Alebo si klienti hľadajú vás?

V Nadácii DEDO sa zameriavame na rodiny s deťmi. Organizovali sme napríklad registračný týždeň, kedy sme išli za rodinami, ktoré žijú v útulkoch alebo v neformálnych osídleniach v Košiciach. S každou z týchto rodín, ak boli ochotné, sme urobili rozhovor. Zistili sme, že v máji minulého roka takýchto rodín žilo v Košiciach 306 a v nich vyše 800 detí. 12% z nich má deti, ktoré sú už druhou generáciou detí bez domova. Hovoríme teda o generačnom bezdomovectve. Systematicky pracujeme so zoznamom zaregistrovaných rodín a postupne ich oslovujeme, keď sa nám darí získať byty do nájmu. Keď rodine vyhľadáme vhodné bývanie, poskytujeme im podporu, aby si ho dlhodobo udržali.

Pomáhate rodinám okrem bývania aj s hľadaním zamestnania? Čo všetko je súčasť vašej podpory?

Dospelým členom domácnosti pomáhame so získaním a udržaním si práce. Asistujeme pri zabývaní, deťom nájsť si školu. Podporujeme ich pri spravovaní domácnosti, pomáhame im s finančným manažmentom. Robíme aj psychologickú podporu. Najmä rodiny, ktoré dlhodobo nemali vlastné bývanie a žili v krízových ubytovaniach alebo na ulici, potrebujú podporu pri procese zabývania. Máme odpozorované, že keď príde úľava, lebo človek získa stabilné bývanie, môže na neho doľahnúť zdravotný stav. Niekedy riešime aj obnovu širších rodinných vzťahov.

Hovorí sa, že keď niekto dostane niečo bez námahy, neváži si to. Ako je to v prípade týchto rodín?

Keď rodiny vstupujú k nám do programu, tak súhlasia s troma základnými podmienkami. Prvou je, že  si budú platiť nájomné. Druhou, že budú dobrými susedmi a treťou, že budú prijímať sociálnu službu. Takže naša pomoc nie je bez ich úsilia. Dostávajú normálnu nájomnú zmluvu a zmluvu, že prijímajú sociálnu službu. Tieto rodiny sa dlhodobo snažili a snažia situáciu bývania riešiť, či už formou komerčných nájmov alebo formou rôznych ubytovní alebo sociálnych nájomných bytov. Narážajú ale na prekážky. Do komerčného bývania sa nevedia dostať rodiny s väčším počtom detí, kvôli etnicite, či zdravotnému znevýhodneniu. Sociálne nájomné byty im častokrát zamietnu pre ťažkosti z minulosti. Napríklad pre dávne nedoplatky, ktoré si už vyrovnali. V Košiciach máme ešte problém, že väčšina nájomných bytov je v segregovaných lokalitách. Mnoho rodín o ne nežiada, lebo nechcú bývať v gete.

Máte za svoju prax príklady, ako sa rodina bez domova dokázala dostať z najväčšej núdze, odrazila sa od dna? Máte kontakty s takýmito rodinami?

Pamätám si na prípad jednej mamy, ktorú som videla pred zabývaním. Bola som v malom tíme, ktorý jej oznamoval, že dostali možnosť štandardne bývať. Potom som ju stretla po roku a pol a nespoznala som ju. Fyzicky sa úplne zmenila a bolo vidieť ako jej to prospieva. Celá rodina bola ako premenená. Mali stálu bežnú adresu a otvorilo sa im nesmierne veľa možností. Veľmi sa tešíme, keď vidíme ako sa našim bývalým klientom zlepší zdravotný aj duševný stav. Nájdu si alebo udržia prácu, sú povýšení. Nájdu si lepšiu prácu, prejdú z krátkodobého zamestnania formou brigád do trvalého pracovného pomeru. Deti majú dobrú školskú dochádzku, prihlásia sa na nejaké krúžky a rozvíjajú svoje talenty, zapadnú do komunity, stanú sa súčasťou bežného susedského spoločenstva...

Pre vás je teda kľúčové vybudovať sieť sociálnych bytov, ktoré budú dostupné aj pre ľudí v núdzi alebo tých, ktorí sú z hľadiska komerčného prenajímateľa takpovediac „nedôveryhodní“?

Okrem siete bytov je dôležitá aj podporná sieť. Keď rodine pomáhame so zabývaním v štandardnom byte, venuje sa jej tím kolegov. Sú to sociálni pracovníci a pracovníčky, psychologička, právnik, zdravotná sestra a peer pracovníčka. Týchto päť profesií v rôznej zostave pracuje s rodinami na tom, aby si bývanie dlhodobo udržali. To je náš cieľ. Jedna vec je bývanie získať a druhá si ho udržať.

Vy ste  sa  niekedy ocitli v situácii, keď ste mali problémy s bývaním?

Bola situácia, kedy som musela veľmi rýchlo v kritickej chvíli riešiť bývanie a otvorilo mi to oči. Dokázala som to riešiť, pretože mám podporu rodiny, mala som zamestnanie, mala som veľa priateľov. Uvedomila som si, že ľudia, ktorí majú dlhodobú skúsenosť bezdomovectva alebo vyrastali v inštitúciách, sa nemajú o koho oprieť. Mala som tiež potrebné vzdelanie, aby som sa vedela zorientovať.  Základný rozdiel je v tom, k akým zdrojom máme prístup a podľa toho sa vedia ľudia vyrovnávať aj s krízovými situáciami.

Akí ľudia najčastejšie skĺzavajú do bezdomovectva?

Sú to ľudia bez silného rodinného zázemia, ktorí vyrastali alebo žili v nejakej inštitúcii. Napríklad deti z detských domovoch alebo ľudia po výkone trestu odňatia slobody. Potom sú to ľudia, ktorí majú zdravotné znevýhodnenia. Sú to tiež ľudia z nízkopríjmových skupín. Bezdomovectvo je výsledok komplexnej situácie a nikdy to nie je spôsobené len jednou vecou.  Je to súhra ťaživých životných okolností, kedy sa človek ocitne v situácii, kedy sa nemá na koho obrátiť. Prepadáva sa. V Košiciach je napríklad bezdomovectvu vystavených stále viac rodín s deťmi, čo je smutné.

Vy tiež chodievate do terénu so sociálnymi pracovníčkami?

Aktuálne sa venujem viac advokačným aktivitám pre ukončovanie bezdomovectva. V rámci dobrovoľníckych aktivít chodievam do útulkov v Košiciach s našim tímom medikov. Takto sme poskytovali zdravotnú starostlivosť aj počas pandémie. Snažím sa byť v kontakte s týmito rodinami, pretože mi vedia autenticky povedať o svojich skúsenostiach. Tie potrebujem poznať pre svoju advokačnú prácu.

Myslíte si, že vás kontakt s ľuďmi v núdzi robí citlivejšou pre problematiku bezdomovectva?

Ľudsky dúfam, že áno. Je to symbióza dvoch vecí. Na jednej strane potrebujeme absolútne vnímať, kde sú potreby týchto ľudí. My sa môžeme len domnievať, čo potrebujú. Oni nám to povedia. Tiež premýšľam nad tým, ako nastaviť systém v našej spoločnosti, aby dokázal reagovať na potreby týchto ľudí. Dôležité je vychádzať im v ústrety správnym ľudským spôsobom. Ľudia si z krízových situácii, akou je aj bezdomovectvo, nesú veľkú traumu. Treba k nim pristupovať citlivo, bez nejakých podmienok a hlavne byť nastavený na dlhodobú podporu.

Ako by štát mohol podporiť alebo vybudovať takýto systém?

Pamätám si, že keď sme sa počas registračného týždňa pýtali rodín, aké bývanie by potrebovali, bola to pre nich prekvapujúca otázka. Mala som pocit, že ani nedúfajú, že by mohli štandardne bývať. Všimla som si to u ľudí, ktorí žijú v bezdomovectve dlho. Stratia nádej a často už nebojujú za svoje práva. Poznajú ich, no neveria, že budú zachované. Všetky podporné sociálne služby by im túto nádej mali vrátiť.

Čiže keď hovoríte o sociálnej podpore, nehovoríte o špeciálnych dávkach, ale skôr o tom, ako ľudí nasmerovať uchopiť život lepším spôsobom, prípadne kde požiadať o dávky núdzi a podobne?

Musíme si uvedomiť, že ľudia bez domova sú najextrémnejšie prípady sociálneho vylúčenia. Nesnažíme sa im zabezpečiť nejaký nadštandard. Cieľom je pomôcť im dostať štandard. Sociálne služby sú žiaľ často nastavené tak, že tí, čo ich najviac potrebujú, na ne nedosiahnu...

Povedzme pre takú rodinu s dvoma deťmi by mal byť štandardom 2-izbový bytík?

Rodiny, ktoré žijú v bezdomovectve, niekedy majú problém dostať sa aj do útulku, o bývaní v štandardnom nájomnom byte ani nehovorím. Tie prahy a podmienky v útulkoch sú nastavené tak, že sa tam z rôznych dôvodov nedostanú. Nedostanú sa ani do krízovej formy pomoci a to isté platí o jednotlivcoch bez domova.

Čo by ste chceli dosiahnuť vo svojej práci? Kam by sa mali veci posunúť, aby ste si povedali, že je to lepšie?

My sme ešte na začiatku našej práce. Cieľom je, aby sme spolu s mestom a ďalšími organizáciami v Košiciach vybudovali integrovaný systém bývania a podpory. Ten by zachytával rodiny a ľudí, ktorí sa ocitnú bez domova hneď na začiatku a veľmi rýchlo im umožnil vrátiť sa späť do bývania. Predstavujem si to tak, že v meste budeme mať dostatok dostupných nájomných bytov, či už to budú mestské byty alebo byty spravované organizáciami. Mojím cieľom je tzv. funkčná nula. Znamená, že nebudeme mať v Košiciach žiadnu rodinu alebo jednotlivca, ktorý je chronicky bez domova a tí, čo sa do bezdomovectva dostanú, lebo to sa bude diať stále, veľmi  rýchlo dostanú krízovú pomoc a možnosť sa štandardne zabývať.