Bola poslednou živou osobou, ktorú zachránili z Dvojičiek. Tvrdí, že prežila vďaka strážnemu anjelovi

Bolo slnečné utorkové ráno a svet sa mal navždy zmeniť. 11. septembra 2001 o trištvrte na deväť narazilo unesené lietadlo do severnej veže newyorského Svetového obchodného centra. Vpálilo medzi poschodia 93 a 99. Brigádnička Genelle Guzman McMillanová bola práve na 64. poschodí severnej veže. Utekala k oknu, aby zistila, čo sa stalo. Všade na oblohe boli kúsky papiera a trosky, ktoré padali na zem ako konfety. Netušila, že o 30 poschodí nad ňou sa odohráva peklo a ona bude potrebovať pomoc anjela strážneho, aby z neho unikla. Doslova.

Pád z 13. poschodia

Zamestnancom po náraze oznámili, že majú zostať na mieste a nemajú prepadnúť panike. Bola to chyba - panika a snaha utiecť boli úplne na mieste. Sedemnásť minút po náraze prvého lietadla Genelle pocítila, ako sa celá budova zatriasla. Vtedy druhé lietadlo narazilo do južnej veže. Výťahy prestali fungovať. Genelle a jej kolegovia pochopili, že je zle a všetci sa rozbehli ku schodisku. „Nemyslím si, že sa odtiaľto dostaneme,“ povedala chvejúcim sa hlasom jej najobľúbenejšia kolegyňa Rosa. Spoločne rátali každé poschodie, ktorým schádzali - 47., 46., 40., 35...

Genelle bola vyčerpaná a na 13. poschodí sa musela zastaviť, aby si vyzula topánky a predýchala veľkú bolesť nôh. Pustila Rosinu ruku. V tom to prišlo. O 10:28 sa severná veža zrútila k zemi ako domček z karát. „Všetko sa začalo rúcať a padať na mňa,“ spomínala vtedy 31-ročná Genelle pre magazín People.

V zlomku sekundy Genelle oddelilo od jej kolegov a ona padala dole, kde ju zavalili niekoľkotonové trosky. „Ležala som tvárou nadol. Mala som pocit, akoby na mňa spadla celá budova. Počula som svoj dych. Bola som nažive. Alebo to bol niekto iný?“ vybavovala si. O 27 hodín neskôr bola poslednou živou osobou zo Svetové obchodného centra. Dodnes verí, že ju udržal pri živote strážny anjel menom Paul.

Nevedela zavolať o pomoc

„Cítila som sa, akoby som tam bola večnosť,“ opísala nekonečné hodiny pod troskami. Myslela si, že sníva. Po chvíli usúdila, že to musí byť zdanie a že sa to nedeje. „Nevedela som, či ma niekto nájde. Len som tam ležala,“ hovorila.

Genelle ležala a počúvala všetko, čo sa okolo nej dialo. Začula niekoho veľmi slabým hlasom kričať o pomoc. Doliehali k nej sirény a zvuky áut, no ona sama nedokázala volať o pomoc. „Mohol za to asi prach v mojich ústach a v nose. Len som tam ležala. Nevedela som, čo robiť, čo hovoriť,“ snažila sa nájsť vysvetlenie.

Pokúsila sa zdvihnúť, ale pri hlave zacítila dva masívne betónové stĺpy, bola medzi nimi zovretá. Pravú nohu mala v troskách a prsty na nohách mala úplne znecitlivené. „Ako dlho môžem zostať nažive prikovaná ako zviera v pasci?“ pýtala sa sama seba.

Čo by robila mama?

Musím sa oslobodiť, hovorila si. Zakrútila krkom, ako najviac mohla. Počula, ako si jediným pohybom vytrhla z hlavy vlasy. Hlavu mala ale uvoľnenú. Skúsila ju vystrčiť von, no nad ňou boli len ďalšie a ďalšie ruiny. „Vedela som, že sa nedostanem von. Pripravovala som sa na smrť,“ hovorila.

Článok pokračuje na ďalšej strane: