Trikrát okúsil život na ulici. Domovákovi Petrovi sa podarilo to, čo málokomu. Mal šťastie na ľudí
S rodinou nemá žiaden kontakt. Oporou sú mu priatelia i susedia.
Zvítať sa s Petrom Rigom a ako prvé sa ho spýtať, či je šťastný, je určite na mieste. „Teraz už som šťastný,“ pohotovo, no zamyslene odpovedá. Mladý muž si totiž za svojich 39 rokov preskákal toho viac ako dosť. Neraz bol na samom dne. Ale poďme pekne po poriadku.
Mama ho zaprela
Ťažko povedať, či sa Peter narodil ako vytúžené dieťa. Ani sám nevie. Na svet prišiel v Košiciach v poradí ako druhý zo štyroch súrodencov. On jediný išiel najskôr na tri roky do dojčenského ústavu, neskôr do detského domova. „Moja prvá spomienka na detský domov je, že nás štyroch rovesníkov viezli v sanitke z dojčenského ústavu. Plakali sme, lebo sme nevedeli, kam ideme a čo sa tam bude diať. Dospelí v aute boli na nás prísni, nič nám nevysvetlili. Doteraz mám z toho traumu,“ spomína východniar narodený v metropole východu, ale pätnásť rokov následne vyrastal v Dobšinej.
Našťastie, privítanie v jeho novom domove bolo priateľské. Vraj ako doma. „Vychovávateľky sa k nám správali ako mamy. Samozrejme, že nemali na nás toľko času, ale robili, čo mohli. Veľa sa s nami rozprávali. Povedali, že tu mi bude dobre.“ A mali pravdu. Peter na zariadenie v malej obci v rožňavskom okrese má len pozitívne spomienky a je vďačný každému, kto prispel k jeho výchove. Najmä vtedajšej panej riaditeľke Amálii Fundiovej. Tej zároveň záležalo na tom, aby deti vedeli, odkiaľ pochádzajú. A tak keď mal Peter 15 rokov, spoločne vyhľadali jeho biologickú mamu.
Aké to bolo stáť zoči-voči? „Stretnutie bolo zmätočné. Na jednej strane som sa tešil, že uvidím mamku, na strane druhej to bola taká neistota, keď povedala, že toto nie je môj syn. Nechcela tomu veriť,“ odpovedá a jedným dychom hovorí o všetkom, čo sa mu v tejto súvislosti v mysli vybaví. „Stretli sme sa u nej v práci, robila pomocnú čašníčku. Teším sa, že vôbec pracovala.“ Nájsť ju vraj ale nebolo jednoduché. Pomáhali úradníčky v mestskej časti i policajti.
Bral každú robotu
Peter Rigo si na jediné a krátke stretnutie s mamou ešte aj po rokoch spomína, akoby to bolo včera. „Pýtal som sa jej, prečo to spravila. Otec vraj pil, mamu zadlžil, využíval ju a nezvládala to. Zaujímalo ma, či mám súrodencov. Povedala, že ďalších troch, ktorí s ňou žili,“ vraví odchovanec z detského domova, ktorý voči biologickej matke nepociťuje žiadnu krivdu, ani nenávisť. V kontakte nie sú. Vraj je to takto dobré. Dobré ale rozhodne nebolo jeho začlenenie sa do spoločnosti, keď v deň 18.narodenín mu v domove zbalili všetky veci, dali nejaké peniaze a poslali do života.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
