Mama si syna vypiplala a odmietla ho dať do ústavu. Prvý pacient s autizmom dodnes žije šťastným životom
Američana si v rodnom meste dodnes chránia aj obyvatelia.
Donald Triplett má 88 rokov a žije spokojný život. Každý deň si zahrá golf, má svoju rutinu a pri všetkom, čo robí, je najradšej sám. Donalda však medicínska literatúra označuje aj za Pacienta 1. Bol totiž prvým vedecky zdokumentovaným prípadom v odbornej práci, v ktorom bol spomenutý pojem „autizmus“.
Iný ako ostatné deti
Starček sa narodil v roku 1933 v malom mestečku v štáte Mississippi. Obaja rodičia boli vzdelaní a aj finančne dobre situovaní. Jeho mama v tom čase bola jednou z mála žien, ktoré mali aj vysokoškolský titul. Donaldovo správanie však bolo úplne rozdielne od ostatných detí. Na svoju mamu sa nikdy ani len nepozrel, na jej volania neodpovedal. Ak chcela, aby prišiel, musela ho zodvihnúť a presunúť na miesto.
Chlapec vtedy používal niektoré slová, ale spôsobom, akoby si vôbec neuvedomoval ich význam. Na istý čas si vybral pár slovíčok. Zapáčila sa mu napríklad "trúbka" či "chryzantéma" a tieto filmy prosto iba opakoval. Rodičia sa ho snažili socializovať s inými deťmi, ale každý pokus skončil absolútnym nezáujmom. Na druhej strane si všímali, že je nesmierne inteligentný. Dokázal si zapamätať pomerne komplikované veci iba jediným pohľadom. Úplne do detailov vedel, v akom poradí otec náhodne vyberal korále do náhrdelníka.
Na vine mali byť matky
Prvé teórie o autizme vychádzali z presvedčenia, že ochorenie spôsobili zlé matky, ktoré sa k svojim deťom správali chladne. Ich ratolesti sa mali potom uzavrieť do svojho sveta. Práve Donaldova inteligencia bola to, čo ho ochránilo pred umiestnením do ústavu.
Prvý zdravotný záznam pochádza z obdobia, keď mal iba tri roky. Archív cituje rodinného lekára, ktorý usudzuje, že ho rodina „prestimulovala“, a tak by bolo pre dieťa vhodné, aby zmenilo prostredie. To bolo po prvý raz, keď Donalda rodičom vzali a snažili sa prísť na to, čo stojí za jeho pozoruhodným správaním. V auguste 1937 nastúpil chlapec do sanatória, v ktorom končili deti s ťažkou duševnou poruchou. Pobyt v ústave však nepomohol.
„Keďže rodičia tam mohli navštevovať deti len dvakrát za mesiac, jeho predispozícia na vyhýbanie sa kontaktu s ľuďmi sa rozšírila aj na všetko ostatné – hračky, jedlo, hudbu, pohyb. Každý deň len sedel a ničomu nevenoval pozornosť,“ opísal jeho pobyt v zariadení Johns Hopkins. Mnohí sa domnievali, že dieťa môže mať schizofréniu. Ani jemu, ani žiadnym detským pacientom s podobnými príznakmi neurčili správnu diagnózu, keďže vtedy ešte neexistovala.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
