Dobré noviny
Kedysi sa učila od Angličana, dnes holí mužov z celého Slovenska. Holič má vraj mlčať ako kňaz
Dobré noviny
Dobré noviny

Kedysi sa učila od Angličana, dnes holí mužov z celého Slovenska. Holič má vraj mlčať ako kňaz

Holička si svoje pracovné miesto vyšperkovala do detailov.
Holička si svoje pracovné miesto vyšperkovala do detailov. — Foto: archív: M. Draškovičová

Každému zákazníkovi sa venuje zhruba hodinu.

Najskôr bola kaderníčka telom i dušou, posledné štyri roky má vlastné holičstvo. Pánom, ktorí milujú svoje brady, dodáva štýl. A štýl má aj jej holičstvo. „Väčšina vecí, ktoré tu vidíte, sú originály. Kupuje mi ich manžel v bazároch,“ hovorí Maruška alias Marry Draškovičová pre Bratislavské noviny. Petržalčanka sa nielen svojím prístupom, ale aj priestorom, kam za ňou zákazníci chodia, snaží vrátiť punc a noblesu. 

Interiér z bazáru

Kto prekročí prah jej holičstva, akoby sa ocitol o desiatky rokov späť. „Barberka“ stavila na vintage interiér. Čiže kdekoľvek sa človek pozrie, všade sú originálne kúsky od starého rádia, cez telefón, gramofón so starými platňami až po písacie stroje a chladničku. Ani bar, pri ktorom sa môže každý obslúžiť sám, nie je obyčajný. Ako základ poslúžila predná maska starej „Liazky“.

Hoci by sa mohlo zdať, že do „barber shopov“ majú ženy vstup zakázaný, aj Marry je dôkazom toho, že nie je to tak. „Kedysi boli vyhľadávané aj holičky, mnohokrát im muži verili viac ako mužovi,“ tvrdí Bratislavčanka, ktorá v deväťdesiatych rokoch začínala v klasickom kaderníctve, kde chodili dámy i páni. „Mala som bližšie k ich strihom. Človek pri nich môže viac tvoriť. Pánske strihy sú totiž oveľa ťažšie ako dámske, pretože na pánskom účese schody neschováte. Na dámskom schová kaderník všetko a dáma ani netuší, že je zle ostrihaná,“ pokračuje a dodáva: „A tiež som si s mužmi lepšie rozumela. Sú to verní klienti, keď sú spokojní, zostávajú pri jednom holičovi.“

Klientov neráta

Chýr o tom, aká je Marry vo svojom odbore dobrá, sa rýchlo šíri. I preto k nej nechodia len muži žijúci v hlavnom meste. Klientela nemá problém pricestovať z Trnavy či zo Žiliny. Kým sa však holička vypracovala na taký level, kde je dnes, chvíľu to trvalo. Prvý rok len zametala a sledovala, ako strihá a holí jej učiteľ. Vtedy bol jediný v celom meste, kto si osvojil klasickú britvu a holil výlučne s ňou. Angličan jej postupne odhaľoval remeslo. „Pracovali sme uňho samé ženy. Všetky sme boli elegantne oblečené s upravenými vlasmi. Žiadne kroksy, vyťahané tričká, s rečami, ktoré klienta obťažujú,“ spomína.

Dvere u Marry v práci sa počas pracovnej doby doslova nezatvoria. Koľko klientov jej však cez deň prejde rukami, neráta. „Toto sa ma klienti pýtajú často. Odpovedám: Nikdy to nepočítam, pre mňa nie ste tovar, čo odpípam pri kase. Mám to inak. Podstatná je pre mňa chvíľa, keď dostrihám, pozriem sa na klienta a poviem si: Takto je to dobré!“ vysvetľuje Marry Draškovičová pre Bratislavské noviny. Profesionálka na pánske strihy by svoj holičský salón rada zdieľala s nejakou kolegyňou alebo kolegom: „Túžim po niekom, kto tú prácu miluje rovnako ako ja a nevidí v nej len rýchly zárobok. Nehľadám barbera, ale holiča, pre ktorého je to krásne remeslo, ku ktorému nepatrí vulgárnosť.“

Aj ona je jednou z tých šťastných, ktorí milujú svoju prácu. Nemenila by vraj za nič na svete. „Pre mňa holič predstavuje osobnosť. Dokonale upravený, diskrétny človek, ktorého si klienti vážia a radi sa k nemu vracajú, pretože to, čo sa v holičstve povie, tam aj zostane. U mňa neexistuje, aby som klientovi hneď začala tykať, dávať mu osobné otázky či zaťažovať ho sebou. Klient si ku mne prichádza oddýchnuť, niekedy povedať, čo ho trápi. A vtedy má byť holič ako kňaz,“ uzatvára.

Už ste čítali?