Štýlovo oblečené za pár eur. Vďaka týmto siedmim zlepšovákom neutrpí váš imidž, peňaženka a ani planéta

Osviežená garderóba bez nákupného ošiaľu

4. Radšej lokálne - oblečenie a topánky vyrobené v Európe, ideálne na Slovensku, majú podstatne nižšiu uhlíkovú stopu. Navyše nehrozí, že pri ich výrobe vykorisťovali ženy či deti. Vyššiu cenu takého kúska zväčša vynahradí dlhšia životnosť.

5. O kvalite hovoria švy a tiež cena – ekologicky aj ekonomicky zmýšľajúci človek uprednostňuje kvalitu pred kvantitou. Katka Hutyrová sa pozerá na rovnosť švov na oblečení a novým tričkám za dve eurá nedôveruje. Dáva si tiež záležať na tom, aby sa jej kúsok vďaka materiálu a strihu príjemne nosil.

6. Pozor na instantné šťastie – vzdajme sa nakupovania pre vylepšenie nálady. Ekonomickejšie je plánovanie. Ľubica Vargová má jednoduchú stratégiu: „Spíšem si požiadavky na nový kúsok. Ak ho nenájdem, nekúpim si nič. Vchádzam do obchodu, alebo si otváram e-shop s jasnou predstavou, čo potrebujem.“

7. S trendami opatrne – udržateľnosť tkvie v tom, že jeden kúsok oblečenia dokážeme nosiť 2 – 3 roky. „Neriadila by som sa tým, čo je hitom sezóny alebo výstrelok roka. To je väčšinou to, čo končí na skládkach,“ dodáva Katka Hutyrová.

Upcycling ako maľovaný

„Prichádzame o úctu k veciam, lebo sú lacné. Skrz lacné veci strácame úctu k sebe, prostrediu a životu. Postrádame kritické myslenie a nepoznáme mieru,“ vystihla v myšlienke na svojom Instagrame ničivosť rýchlej módy vyštudovaná ekonómka Romana Elischerová. Po vysokej škole sa pustila do podnikania s ručne maľovanými personalizovanými rifľovými bundami. Postupne upustila od kupovania nových búnd a začala maľovať na tie zo second-handov. Záľuba a biznis v jednom ju postupne priviedli k tomu, že sa hlbšie zamýšľala nad ďalšími ekologickými problémami. Na sociálnych sieťach dokonca v tomto smere rozpútala zaujímavú kampaň. V súčasnosti pracuje pre mestský podnik OLO ako špecialistka na sociálne siete a ich obsah. Vo voľnom čase stále maľuje na rifľové bundy.

Kontajner problém nerieši

Pri skladbe šatníka je dobre poznať samú seba a vedieť, čo mi sedí, čo vynosím pri svojom životnom štýle. „Ak som raz športový typ a nakúpim si blúzky, ktoré nevynosím, je jedno z akého sú zdroja. Ekologické to nebude,“ vysvetľuje Katka Hutyrová zásady, ktorých by sme sa pri výbere oblečenia mali tvrdohlavo držať. Najekologickejšie je totiž nevyrábať zbytočne textilný odpad. S tým máme veľký problém. Juraj Kunák z Ekocharity odhaduje, že ročne vyprodukujeme na Slovensku až 75 tisíc ton textilného odpadu.  „Otázka je, čo chceme robiť s masou oblečenia? Odbyt na opätovné použitie, ale aj na nepoužiteľný textil je totiž veľmi limitovaný,“ hovorí Juraj Kunák z Ekocharity. S miernym optimizmom dokážeme 10-tisíc ton použiteľného oblečenia vrátiť do obehu. Znova si ho oblečú ľudia u nás alebo v zahraničí. Ďalších 10-tisíc ton nepoužiteľného textilného odpadu dokáže slovenská firma premeniť na stavebný materiál, konkrétne na kvalitnú tepelnú izoláciu či izoláciu na populárne zelené strechy. „Netušíme však, čo robiť s vyše 50-tisíc tonami textilného odpadu,“ konštatuje Juraj Kunák. Tie u nás s najväčšou pravdepodobnosťou končia na skládkach a v spaľovniach.

Hory oblečenia na afrických „sekáčoch“

Second hand trhy v africkej Keni dobre pozná Slovenka Klaudia Brežná. Do tejto krajiny ju s rodinou priviedla práca na rozvojových projektoch pre britskú vládu. Oblečenie z druhej ruky považuje za prijateľnejšie. Upozorňuje však, že prebytky oblečenia z bohatého Západu sa v Afrike kopia už veľmi dlho. Spôsobuje to v týchto krajinách vážne ekologické problémy. Hory bezcenného textilu na skládkach nie sú jediným problémom. „Obchodovanie s použitým oblečením z bohatších krajín navyše pochovalo lokálny textilný priemysel,“ vysvetľuje Klaudia. Vo viacerých afrických krajinách zanikli alebo sa výrazne zmenšili miestne textilné fabriky a krajčíri už nešijú oblečenie, len ho upravujú a opravujú. Za čo sú podstatne nižšie mzdy.