Mamička o boji s popôrodnou depresiou: Pozrela som sa na ňu a nič som necítila. Dcéru som nemilovala 18 mesiacov
Z temného obdobia sa jej podarilo dostať vďaka milujúcemu partnerovi. Rozhodli sa aj pre druhé dieťa.
Partner ju v tom nenechal
Hnev a odcudzenie doľahli aj na neho. Niekoľkokrát sa jej snažil vysvetliť, že je chorá, ako sa jej pri dojčení môže zhoršiť duševné zdravie, ako tomu nepomáha ani nedostatok spánku. Kristy ho však odmietla počúvať. Celé týždne sa obával, že po príchode domov, bude svedkom toho najhoršieho. Raz našiel zamknuté dvere v kúpeľni a ani na jeho volanie nikto neodpovedal. Bol presvedčený, že si tam chce vziať život. V skutočnosti ho síce iba ignorovala, ale na druhej strane obaja pochopili, že situácia je naozaj zlá a nedá sa takto žiť ďalej. Kristy navštívila lekára. „Neverila som, že som chorá. Neochotne som prijala recept na antidepresíva a potvrdila si, že som práve tá matka, ktorá zlyhala. Tabletky mi na chvíľu pomohli, ale po pár mesiacoch som ich prestala brať, čo bola chyba,“ priznáva Kristy.
Znova sa ocitla v zajatí tých istých myšlienok a tých istých pocitoch. Rozhodla sa, že musí zabojovať, vrátila sa nielen pre lieky, ale nastúpila aj na terapiu. „Lieky mi poskytli rovnováhu, aby som oddelila vymyslené myšlienky od skutočných. Terapia mi pomohla pochopiť odkiaľ myšlienkové vzorce môžu pochádzať. Začala som blogovať a zdieľať svoje skúsenosti o tom, že taká choroba, akou je popôrodná depresia, existuje,“ opisuje svoj prerod.
Zmierenie s minulosťou
Musela sa aj zmieriť s tým, že prvých 18 mesiacov života svoju dcéru nemilovala. Slová, ktoré dala do blogu a zdieľala so svetom, pôsobili oslobodzujúco. „Tvrdo som pracovala na tom, aby som znova milovala svoj život, svoju dcéru, svojho partnera a aby som milovala seba po tom všetkom, čo som za posledné roky urobila,“ povzbudzuje. Spomínať na prvé tri roky života dcérky je ešte stále bolestné a rovnako ťažké je to aj pre jej milujúceho partnera. Práve ten sa ukázal ako skutočná opora, citlivý a chápavý človek. „Môj výstup z tmy by som nedosiahla bez podpory iných. Terapia ma naučila spochybňovať svoju vlastnú myseľ, vidieť veci také, aké sú a nie mojej nenávistnej depresívnej perspektíve,“ vysvetľuje.
Tri roky po pôrode prišli prvé pocity šťastia. Pocity smútku sa občas objavia tiež. Je jej ľúto času, ktorý s dcérkou nestrávila tak, ako mala. „Je to ako ukradnutý čas, ako rana, ktorá neprestane bolieť,“ hovorí. Aj napriek počiatočným obavám, rozhodli sa aj pre druhé dieťa, nič obdobné sa, našťastie, neopakovalo. O popôrodnej depresii napísala aj knihu. Je podľa nej dôležité hovoriť o nej a upozorňovať, že sa dá poraziť. „V tej tme sa to nemusí zdať, ale nádej tu je. Mnoho žien bolo tam, kde ste vy a podarilo sa im oslobodiť. Chce to trpezlivosť a pochopenie,“ dodáva.
