Na stenu si vyryl predpokladaný dátum smrti. Po 127 hodinách si sám amputoval ruku, aby sa zachránil
Tu zomriem, toto je môj hrob, hovoril si Aron po niekoľkých dňoch uväznenia pod skalou. Nakoniec ho zachránila láska.
Len pár mesiacov pred nehodou bol s dvomi priateľmi lyžovať. Počuli neuveriteľný hluk, až sa triasla zem. Zasiahla ich lavína. Jeden z kamarátov vyhrabal Arona spod snehu a spoločne zachránili tretieho priateľa. Nikto sa vážne nezranil, ale pre Arona mala byť táto nehoda istým varovaním. V ten deň totiž záchranári vydali výstrahu pred lavínami, no nikto z nich si to neprečítal.
Pravidlá a výstrahy totiž neboli nikdy Aronovov silnou stránkou. Zatiaľ čo jeho priatelia sa športu začali vyhýbať, Aron urobil pravý opak. Stále liezol a skúmal nebezpečné terény a často úplne sám. Nikto jeho kroky nechápal.
Nikoho si nevážil
Aj v štrbine nakoniec zostal úplne sám. Ostávalo mu 350 mililitrov vody, dve burrita a pár omrviniek z cukríkov. Dvadsaťštyri hodín sa predĺžilo na 48, potom 72. Ruku stále nedokázal vytiahnuť, svoje utrpenie začal zaznamenávať na videokameru, ktorú mal ukrytú v batohu. „Mami, oci, nevážil som si vás tak, ako som mohol. Milujem vás chlapci a vždy budem s vami,“ odkazoval svojim priateľom a rodine, keď vedel, že ho nik nezachráni.
Po niekoľkých hodinách mu došla voda, a tak musel piť vlastný moč. Nad samovraždou nerozmýšľal, ale naskytla sa mu iná možnosť. „Aron, budeš si musieť odrezať ruku,“ hovoril sám sebe. „Nechcem si odrezať ruku. Kámo, budeš si musieť odrezať ruku. Počkaj chvíľu. Prestaň. Nemôžem sa rozprávať sám so sebou. To je jednoducho šialené. Nerozprávaš sa sám so sebou, Aron,“ hovoril k sebe, aby neupadol do bezvedomia.
Dva dni vymýšľal spôsoby, ako sa vyslobodiť, no žiadne lano ani horolezecké spony mu nepomohli. Zvažoval, že si jednoducho odreže ruku. Priložil si nôž k paži, no zistil, že je taký tupý, že si nedokázal odrezať ani chlpy na tele. Na piaty deň mu došlo aj jedlo. Do steny pieskovcového kaňonu tupým nožíkom vyryl svoje meno, dátum narodenia, predpokladaný dátum úmrtia. Rodine natočil posledné videá. „Tu zomriem, toto je môj hrob,“ hovoril.
Ruka sa začala rozkladať
Počas poslednej noci, kedy teplota nedosahovala ani tri stupne Celzia, od hladu halucinoval. Uvidel seba bez ruky, ako sa hrá s malým chlapcom. „Ocko, môžeme sa teraz hrať?“ pýtal sa ho chlapček. Vtedy si uvedomil, že naňho hovorí jeho syn. Toto môže byť budúcnosť, jedného dňa bude môcť zažiť túto skúsenosť. „Túto noc prežijem,“ povedal si odhodlane. I keď sa Aron nedokázal ani pohnúť, vo svojom vnútri urobil veľkú osobnú púť. Uvedomil si, že túži ešte vidieť ľudí, ktorí ho milovali. Túžil prežiť, aby si založil aj svoju vlastnú rodinu. Vtedy vedel, že prežije.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
