Študentská láska pretrvala celý život. Obetavý manžel svoju milovanú ženu neopustil ani v najťažších časoch
Dlhoročné skúsenosti po boku partnerky s Alzheimerovou chorobou spísal do knihy.
Ach, tá láska. Motýle v bruchu, rozklepaný hlas a červeň na lícach. Veď to určite poznáte. Nie je to však stále len o pokoji na srdci i na duši. Láska má veru aj iné podoby. Svoje o nich vie rozprávať aj Martin Schreiber. Svoj príbeh, ako sa zaľúbil do Elaine hneď na prvý pohľad, vyrozprával pre Newsweek. Dvojica sa prvýkrát videla na hodinách latinčiny v Lutheran School v Milwaukee.
„Od toho dňa v roku 1954 až do dňa, keď sme si s Elaine v roku 1961 povedali „áno“, som mal len jeden strach – že sa neožením s týmto najúžasnejším dievčaťom," povedal Martin. Tento pocit ním lomcoval až sedem rokov, ale napokon ho prekonal.
Stáli vždy pri sebe
Študentská láska Elaine a Martina zotrvala celý život. Jeden v druhom mali oporu. Či už keď pán Martin študoval na vysokej škole nenávidené hodiny botaniky, alebo keď potreboval zaplatiť právnickú fakultu. Pán Schreiber doteraz spomína, že mu jeho partnerka nikdy nedovolila, aby sa cítil porazený. Spolu si založili rodinu a ako milujúci rodičia vychovali štyri deti.
Dokonalé obdobie však nikdy netrvá večne. S pribúdajúcimi rokmi manželom pribúdali aj problémy, ktoré dovtedy nepoznali. Zrazu začali byť niektoré situácie pre dvojicu ťažšie a pán Schreiber si na svojej polovičke všimol, že sa postupne mení. Ako príklad uviedol, že Elaine sa v meste, v ktorom vyrastala, strácala a nepamätala si cestu domov.
Dúfal, že zabúdanie je len dočasné
Netušil, že týmito starosťami všetko len začína. Dúfal, že Elainine zabúdanie je len dočasné. No, márne. 64- ročná žena pri vychádzaní z garáže odierala bok auta a spoločné chvíle, ktoré prednedávnom zažili, zrazu výrazne upravovala podľa seba. Nedalo sa taktiež nezaregistrovať jej zmeny v kuchárskych schopnostiach. Z dokonalej kuchárky s dlhoročnými skúsenosťami sa akoby stávalo dievčatko, ktoré sa učí variť. A výsledok? Jedlo, ktoré sa nedalo jesť.
Po spoločných už aj tak náročných momentoch prišli ešte viac vyčerpávajúcejšie. Elainino správanie identifikovali ako začiatky Alzheimerovej choroby, ktorá sa stále zhoršovala. Čochvíľa sa z dokonale zohratého manželského páru stala akoby dvojica malého dieťaťa a pestúna, ktorý sa ho snaží pred všetkým chrániť. Došlo to až do stavu, že pán Schreiber bol nútený vymeniť zámky na dverách a kľúč od domu vlastnil len on. Postupom času však zistil, že musí zmeniť metódu, akou bude k zábudlivej manželke pristupovať.
Snažil sa vidieť svet jej očami
Martin o diagnóze Alzheimerova choroba nepočul prvýkrát, no nevedel o nej toľko, koľko by si želal. Domnieval sa ale, že sa s ňou nemôže hádať, ani s ňou súperiť. Jediné, čo môže, je naučiť sa s ňou žiť najlepšie, ako sa len dá. „Namiesto čakania, kým búrka prejde, musíme skúsiť tancovať v daždi. Najprv som to nevedel, ale s týmto základným porozumením by bol život oveľa jednoduchší," tvrdí.
Rýchle zistil, že keď vstupuje do sveta svojej Elaine jej očami a realitu vníma ona, je všetko o niečo ľahšie a menej zúfalé. Dokonca sa postupne v mannželke začali znova prebúdzať city k obetavému mužovi, ktorý sa o ňu v týchto ťažkých chvíľach staral. Obetavý dôchodca si spomenul aj na otázku, ktorú mu raz jeho milovaná položila.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
