Chlapec v bubline pohol svetom, ktorého sa nemohol dotknúť. Aj obyčajný dotyk matky ho mohol stáť život
To, čo nám dal, bola silná lekcia o medicíne a o živote samotnom, povedal lekár, ktorý bol pri Davidovi do poslednej chvíle jeho života.
Tak ako rástol David, tak rástla aj jeho bublina. Chlapec zo začiatku neopustil nemocnicu v texaskom Houstone. Bolo ale etické vychovať chlapca v plastovej bubline? Tridsať zamestnancov nemocnice po veľkej diskusii nakoniec súhlasilo, že áno. Lekári, zdravotné sestry a príbuzní sa k nemu mohli dostať len cez plastové rukavice pripevnené na stenách jeho komory. Všetko, čo dostal – jedlo, vodu, plienky, oblečenie, knihy, malý televízor – muselo byť sterilizované a vložené cez vzduchové komory.
Davida v bubline pokrstili sterilizovanou vodou, bublina sa stala miestom, v ktorej sa naučil sedieť, chodiť a dostal v nej aj formálne vzdelanie. Keď mal tri roky, podobnú bublinu mu nainštalovali do rodičovského domu, takže mohol byť niekoľko dní do mesiaca aj doma. Špeciálna bublina mu dovoľovala chodiť aj na výlety, jedného dňa v nej dokonca výnimočne prišiel do kina, kde si pozrel premiéru filmu Hviezdne vojny - Návrat Jediho.
Prvýkrát sa dotkla syna
Bublinu mu stále nahradzovali väčšími modelmi, neskôr k nej dokonca primontovali ďalšiu bublinu, v ktorej mal sterilný detský kútik. David mohol svoju bublinu opustiť, až keď mal šesť rokov, a to len vďaka inžinierom z Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA).
Vesmírna agentúra pre chlapca navrhla špeciálny oblek v hodnote 50-tisíc dolárov, ktorý mu umožnil konečne sa pozrieť von a hrať sa s ostatnými deťmi. David sa ale mohol navliecť do obleku len cez špeciálny izolovaný tunel. Zamestnanci NASA museli zakaždým urobiť prípravu, ktorá zahŕňala až 24 krokov. A samotné obliekanie skafandru zahŕňalo ďalších 28 krokov.
David musel byť vždy a všade hermeticky uzatvorený, musel byť v sterilnom prostredí 24 hodín denne a na sto percent. Všetka námaha ale stála za to. Úsmev na Davidovej tvári a slzy v očiach jeho mamy, ktorá si ho v skafandri mohla konečne zobrať do náručia, boli na nezaplatenie. Aj keď nikdy nemohli pocítiť teplo kože toho druhého, ich spoločná dojemná fotografia sa zapísala do histórie.
Zatvorený v bubline a v sebe
„Na druhý deň mi povedal, že je hviezda,“ spomínala jeho mama Carol. „Nevedela som, o čom hovorí a povedala som mu, že áno, skutočne je hviezdou, pretože rozžiaril môj život. David ma ale rýchlo opravil a povedal mi, že je hviezda, pretože bola jeho fotografia v novinách, a že hviezdy nemusia upratovať hračky. Musela som ho prehovárať, aby si aj napriek tomu, že je hviezda, upratal svoju bublinu,“ vysvetlila.
David bol v špeciálnom NASA skafandri na šiestich prechádzkach, no viackrát si ho neobliekal. Stále sa zúfalo bál, že sa vonku raz nakazí a umrie. Postupom času bol jeho život plný etických dilem. Čo keby David v určitom bode požadoval vyslobodenie z bubliny bez ohľadu na riziko? Psychologička, ktorá s ním pracovala, neskôr porozprávala, že chlapec, ktorý bol na televíznych záberoch vždy veselý, bol mimo kamier veľmi smutný.
Získal tik v tvári a trel si koreň nosa takmer do mäsa. Bál sa akékoľvek zmeny. A ako dospieval, prichádzali stále častejšie výbuchy hnevu. Po nich nasledovala depresia a obavy, že ho kvôli nim ľudia opustia a nechajú samého. Väčšinu času bol tak uzavretý hlboko v sebe.
Bozk matky na rozlúčku
Článok pokračuje na druhej strane:
