Vďaka lekárovi z Československa zo sveta zmizli pravé kiahne. Komunisti ho pripravili o všetky zásluhy
Karel Raška / Pacient s kiahňami — Foto: Karlova univerzita - ukforum.cz; Profimedia
Na začiatku porady sa odmietol privítať so sovietskym ministrom. Povedal, že predstaviteľovi okupantov podávať ruku nebude.
Karel Raška mal záujem o vedu v rodine. Jeho otec sa vraj priatelil s Albertom Einsteinom a aj jeho mama sa venovala medicíne. Karel sa vďaka rodičom začal zaujímať o medicínu, ktorú nakoniec aj úspešne vyštudoval. Jeho odbormi sa stala mikrobiológia a epidemiológia, ktorá ho sprevádzala po celý život. Raška spolu s významným mikrobiológom Františkom Patočkom a svojou manželkou, poprednou farmakologičkou Helenou Raškovou, riadil v máji 1945 boj s epidémiou škvrnitého týfusu v terezínskom gete.
Karanténa, epidemie, izolace, dnes tolik skloňovaná slova, zněla před 75 lety na konci války v terezínském ghettu. Tyfovou epidemii tam tehdy zastavil epidemiolog MUDr. Karel Raška s pomocí desítek dobrovolnic a dobrovolníků: https://t.co/qHGr1IL0ezpic.twitter.com/TuHC9bgr75
Išlo o nesmierne odvážnu a vzhľadom na vojnové pomery zložitú akciu. Lekári museli improvizovať, nemali ochranné oblečenie ani potrebné nástroje, aby sa uchránili pred infekciou. Obrovskú odvahu prejavila Raškova manželka, ktorá bola v tom čase tehotná. „Aj keď mnoho ľudí v Terezíne zomrelo, vďaka otcovým opatreniam sa epidémia krátko po skončení druhej svetovej vojny nerozšírila po Európe,“spomínal Raška Junior na otca, ktorý žal jeden úspech za druhým.
V roku 1951 sa mu podarilo potlačiť epidémiu kliešťovej encefalitídy v Rožňave, kde preukázal, že vírus sa prenáša kozím mliekom. Ako jeden z mála sa Raška dostal počas komunizmu aj do zahraničia, kde študoval ohniská moru a vďaka skvelým zahraničným kontaktom získal od amerického lekára Alberta Sabina vakcíny proti detskej obrne. Vďaka nemu sa Československo stalo prvou krajinou na svete, kde bola v roku 1960 táto choroba pokorená. Netrvalo dlho a domov mu prišiel list od riaditeľa WHO, ktorý mu ponúkol spomínané miesto riaditeľa infekčných chorôb.
Československý lekár spojil celý svet
Raška vo funkcii WHO navrhol, aby s pravými kiahňami bojovali lokálne, teda v ohniskách nákazy. Riaditeľ WHO, ktorý bol síce Raškovým priateľom a tým, ktorí ho do WHO priniesol, bol k jeho plánu skeptický. Nedokázal si predstaviť, že by sa očkovacie tímy potulovali amazonským pralesom, kde by presviedčali ľudí k očkovaniu. Český odborník ale nakoniec Candaua presvedčil. A nielen jeho.
Akonáhle dostal povolenie, vyrazil do Spojených štátov, kde na svoju stranu získal aj prezidenta Lyndona Johnsona, ktorý mal dovtedy k WHO trochu opatrný postoj. Raška vyjednal, aby Spojené štáty na boj s kiahňami vyčlenili 65 miliónov dolárov, čo bol v tej dobe slušný balík peňazí. Američania mu okrem toho prisľúbili, že vyškolia ďalších pracovníkov.
Kúzlo českého lekára zapôsobilo aj na Rusov, ktorí sa spojeniu so západným nepriateľom bránili zubami nechtami. Bol to práve Raška, ktorý v čase studenej vojny stál za prípravou nevídanej globálnej akcie. Spojil stovky odborníkov z celého sveta, ktorí museli prejsť jednotným školením v elitnom Centre pre kontrolu chorôb v Atlante.
V januári roku 1967 bola masívna svetová kampaň spustená a špičkové lekárske tímy v spolupráci s desaťtisícami lokálnymi odborníkmi i neodborníkmi začali decimovať vírus aj v najzapadnutejších kútoch sveta.
Najväčší problém nastal v Somálsku. Nemalá časť populácie tu žila nomádsky a z kultúrnych dôvodov očkovanie odmietala. V niektorých kruhoch vírus bežne a neobvykle miernou formou koloval, a ľudia ho teda viac-menej ignorovali.
Posledný prípad
A tu sa dostávame na úplný začiatok, k menu Ali Maow Maalin. K mužovi z legendárneho telegramu ohlasujúceho koniec infekcie. V roku 1977 mal 23 rokov, pracoval ako kuchár a asistent očkovania miestnej nemocnice. Kiahne v krajine už ustupovalo, no na jeseň sa objavila jedna z posledných nakazených – šesťročné dievčatko. V aute ju viezol práve kuchár Maalin.
V tej dobe mal byť údajne zaočkovaný, no vakcína u neho buď zlyhala, alebo ju nikdy nedostal, pretože sa podľa jeho slov veľmi bál injekcie. Pracovníci WHO dali do karantény všetkých, s ktorými sa dievčatko stretlo, ale zabudli na Maalina. Ten sa počas infekčnej fázy stretol s desiatkami nezaočkovaných ľudí. Tím WHO ich stopoval aj 120 kilometrov ďaleko. Úrady medzitým zablokovali mesto a pichli vakcínu všetkým, ktorí chceli vojsť dovnútra či von. Maalin bol posledným nakazeným. Na jeseň 1977 pravé kiahne zmizli z tváre sveta.
Nechcel podať ruku sovietskemu ministrovi
Boli to práve nadšenie a idealizmus, čo zaistilo celému programu úspech. Lekári sa museli vydávať do utečeneckých i zajateckých táborov, do oblastí zmietaných vojnovými konfliktami a na územia, ktoré ovládali miestni kmeňoví náčelníci, či rôzni vojenskí velitelia. Celá kampaň nakoniec trvala 11 rokov. Éra kiahní bola na konci, no pomaly sa blížil ku koncu aj Karel Raška.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
[page-break]
Vlastnosti, ktoré Rašku dostali až na výslnie, ho zároveň stiahli ku dnu. V roku 1968 zo Švajčiarska odsúdil okupáciu Československa a na začiatku porady ministrov zdravotníctva členských krajín WHO sa odmietol privítať so sovietskym ministrom so slovami, že predstaviteľovi okupantov podávať ruku nebude. „On bol dosť nekompromisný a medzi odborníkmi si narobil množstvo nepriateľov, pretože akonáhle zistil, že je niečo hlúposť, dotyčnému to povedal. Jeho častá veta bola - ktorý kolosálny blbec toto vymyslel,“spomínal jeho syn Ivan Raška.
O dva roky neskôr sa Raška aj napriek množstve ponúk z rôznych krajín sveta vrátil domov. Ihneď mu zobrali pas a okamžite ho odvolali z vedúcej pozície Ústavu epidemiológie a mikrobiológie. Kliatba dopadla na celú rodinu.
Raškova manželka Helena, svetovo uznávaná farmakologička, začala jazdiť po JRD a podieľala sa na liečbe teliat. O nič lepšie sa nedarilo ani synovi Ivanovi, ktorý skutočnú vedeckú kariéru rozbehol až po revolúcii. Dnes má ale na konte množstvo ocenení za svoj výskum bunkového jadra a šéfuje Ústavu bunkovej biológie a patológie 1. lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe. Úspešným vedcom bol aj druhý Raškov syn, ktorý po auguste '68 emigroval do Spojených štátov, kde symbolicky nadviazal na otcove úspechy.
Svet by nemal zabudnúť
Zásluhy za odstránenie kiahní, zavŕšené v roku 1978, získali iní. Raška zrazu ako by neexistoval. Odvrátila sa od neho aj väčšina spolupracovníkov, hoci mnohým z nich zariadil prestížnu prácu vo WHO a dostal ich do sveta. Ostali pri ňom iba tí najvernejší ľudia, ktorí ho navštevovali až do jeho smrti v roku 1987. Aj keď jeho mená sa z učebníc a kníh počas komunizmu vytrácali, svet však na Karola Rašku nezabudol. V roku 1984 mu napríklad Kráľovská lekárska spoločnosť v Londýne udelila prestížnu Jennerovu medailu.
Spomienky na Karla Rašku vyšli v knižnej podobe až v roku 2005. „Je chybou a hanbou, že profesorovi Raškovi bola upretá zásluha v eradikácii kiahní. Je to hanba nás všetkých, nás všetkých pamätníkov, lebo to všetci dobre vieme,“ spomínal na kolegu doktor František Výmola. Karel Raška stál za finálnym odstránením pravých kiahní z povrchu Zeme, napriek tomu sa zásluh dočkal až desiatky rokov po svojej smrti. Dodnes mu pritom môžeme ďakovať za mnohé, svet bez jeho oddanosti vede a medicíne by rozhodne vyzeral inak.
