Dobré noviny
Uznávaný rodinný terapeut Jiří Halda: Deti zasypeme darčekmi a potom im vyčítame, že sú rozmaznané
Simona Gálová
Simona Gálová

Uznávaný rodinný terapeut Jiří Halda: Deti zasypeme darčekmi a potom im vyčítame, že sú rozmaznané

Jiří Halda
Jiří Halda — Foto: Archív JH

Mať šťastné dieťa neznamená, že splní vaše sny a rodič to musí rešpektovať, vysvetľuje známy český odborník Jiří Halda.

Jiří Halda je špeciálny pedagóg, rodinný terapeut a personálny poradca so špecializáciou na deti predškolského veku. Zameriava sa predovšetkým na problematiku výchovy detí, predškolskej zrelosti a procesov učenia. Rodičom dáva rady, aby z dieťaťa mohol vyrásť dospelý človek, ktorý žije vnútorne spokojný život. So svojou prednáškou Dieťa nie je malý dospelý a dospelý nemá byť veľkým dieťaťom vystúpi aj na šiestom ročníku konferencie Hlava, ramená, kolená, palce alebo celostný vývoj dieťaťa (nielen) v materskej škôlke, ktorá sa koná 30. mája 2022 v Žiline.

Čo sa v rozhovore dozviete?

• Aké najväčšie chyby robíme vo výchove detí
• Či sú dnešné deti rozmaznanejšie
• Aké dieťa je skutočne spokojné dieťa
• Akými úlohami by sme mali zaťažovať naše ratolesti
• Prečo sa dospelí správajú ako deti
• Ale aj o tom, prečo sa mnohé deti správajú ako dospelí

Často spomínate, že niektoré aspekty výchovy sú dedičstvom socializmu. Čo konkrétne máte na mysli?

Na prvom mieste je vlastne to, aké všetky kompetencie rodičovstva na seba zobral socialistický systém. To, ako celé československé školstvo bolo riadené stranou, a to ako komunisti hovorili úplne do všetkého. Spomeňme si len napríklad na to, ako dávali odporučenie na školu na základe kádrového profilu a pôvodu. Problémom bolo, že komunizmus zasahoval do všetkého a systém na seba bral aj zodpovednosť za výchovu detí.

Komunisti nevedeli robiť osvetu, aj keď na to mali úžasnú príležitosť. Brali to tak, že deti sú majetkom systému, čo je dôvod, prečo dnes rodičia očakávajú, že im materská škôlka dovychová deti, že sa im o nich postará.

Potom je tu ďalšia vec, socializmus nedovolil ľuďom dospieť. Tým, ako sa museli všetci pretvarovať, že s niečím súhlasia, tí ľudia zostali na určitej úrovni pubertiakmi. Pubertálna stratégia totiž vyzerá takto – keď musím, vyhoviem, ale urobím to neochotne. Toto sú horké plody, ktoré žneme dodnes. Problémy sú totiž komplikované v tom, že sa preklápajú do ďalších generácií. Na to poznáme staré príslovie – to, ako sme vychovali naše deti, spoznáme na našich vnúčatách.

Tí rodičia, ktorí celý svoj formatívny život prežili v socializme, mali deti a do tých detí sa tiež odzrkadlil socializmus. A to sa zase odzrkadlilo do detí, ktoré sú dnes v materských školách. Tie, ktoré všetko majú, ale nič od nich nechceme, nič poriadne nevedia a očakáva sa, že sa o nich niekto postará. V tom vidím veľký problém. Havel kedysi hovoril, že bude trvať 30 až 50 rokov, než komunizmus vyženieme z hlavy a teraz vidíme, že mal pravdu.

Jiří Halda
Jiří Halda Foto: Archív JH

Chyby, ktoré ale robíme v rodičovstve, môžeme robiť častokrát preto, že sme to tak jednoducho videli robiť našich rodičov.

Je to tak, má to dokonca názov – imprinting, teda vtlačenie. Viete, tie najdôležitejšie utvárajúce procesy sa dejú v prvých troch rokoch života, keď sa nám tvorí celá štruktúra pamäte. To má za následok to, že si tie procesy nakoniec nepamätáme.

Takže keď sa potom ako rodičia stretneme s nejakou situáciou, ktorá sa nedala naplánovať, tak mozog automaticky pátra, či už tú skúsenosť náhodou niekde nemá. A tú skúsenosť môže nájsť práve v tých raných „imprintoch“, ktoré si síce nepamätáme, ale používame. To je to pozorovanie rodičov, ktorých konanie považujeme za nespochybniteľné pravdy. Nepátrame po pôvode, je to proste niečo, čo je súčasťou našej osobnosti.

Aké sú tie najväčšie chyby, ktoré robíme v rodičovstve?

Je nutné to rozdeliť na niekoľko častí a začínať budeme už pri pôrode. Moderné pôrodníctvo má totiž obrovský vplyv. Tým, že sa snažíme mamičky podporiť v tom, aby si mohli pôrod naplánovať, nám pribúdajú plánované cisárske rezy, napríklad len preto, že pani doktorka pôjde na dovolenku alebo mamička chce rodiť v presný dátum. To sú veci proti prirodzenosti.

Potom je tu ďalšia vec. Oproti civilizovanému svetu, napríklad v Dánsku alebo Holandsku, kde počas pôrodu nastrihujú len jednu ženu z desiatich, v Česku je to osem z desiatich. To je informácia o tom, že pôrody urýchľujeme, že neprebiehajú prirodzene.

Prečo je pôrod pre výchovu taký dôležitý?

Pôrod je proces, kedy sa žene aktivuje veľmi zložitá neurónová aktivita, ktorá cez pôrodné cesty, predĺženú miechu v hlave aktivuje materský cit. Tie ženy, ktorým pôrodníci urýchlia pôrod, nemajú kvalitne aktivovaný materský cit. Nie len, že nevedia, čo majú k dieťaťu cítiť, ale ani nevedia, čo majú intuitívne robiť.

Celý materinský cit je totiž intuitívny proces, ktorý vznikne preto, aby žena nepochybovala o tom, čo má robiť. Vrátane takej zdanlivej banality ako je aktivácia rozlíšenia detského plaču. Ženy majú po všetkých stránkach dokonalejší mozog a jedna z jeho funkcií je, že žena má schopnosť spoznať tú najrannejšiu reč dieťaťa, teda jeho plač, kedy dokáže zistiť, či je bábätko pomočené alebo je hladné alebo sa iba necíti dobre. To všetko je v hre, keď nepodporíme prirodzený pôrod.

Ďalším problémom je pôrod do ostrého svetla. Predstavme si, že deväť mesiacov bolo to bábätko v úplnej tme a zrazu sa narodí do ostrého svetla. Čítal som jednu štúdiu, ktorá konštatovala, že to je jedna z najväčších bolestí, akú môžeme zažiť, preto majú novorodeniatka tak tesne zatvorené očká a vrieskajú. To napríklad nerobia deti, ktoré mamičky rodia v prítmí.

Šiesty ročník odbornej zážitkovej konferencie o tom, ako komplexne a so zreteľom na individuálne schopnosti rozvíjať potenciál detí v prostredí materskej školy či doma. Zúčastniť sa môže každý, kto sa venuje výchove a vzdelávaniu detí od 3 do 8 rokov a chcú sa dozvedieť užitočné a praktické informácie od renomovaných odborníkov. Kúpiť lístok na konferenciu si môžete TU.

A čo vtedy, keď dieťatko po pôrode nedajú hneď matke?

To je ďalší skvelý vynález – odnášanie detí od matiek. Zoberte si, že kontakt tela dieťatka s mamou je tá najprirodzenejšia vec a oni jej ho odnesú po pôrode preč. A potom mu v tom horšom prípade ešte doma vyhradíme vlastnú izbičku, kde bude samo. Robíme jednu kravinu za druhou, pretože ako je známe – človek si zjednoduší všetko, čo môže.

Je to pritom paradox, čím viac budeme v kontakte s dieťaťom, tým skôr sa osamostatní. Aby dieťa vyrástlo v sebaistého nezávislého človeka, tak musíme v jeho prvých 18 mesiacoch tú závislosť na mamu posilňovať kontaktom a nehou.

Potom sa stane smelým a začne aktívne túžiť poznať svet. Ale v dnešnej výchove sme svedkom aj opačného extrému - rodičia zvyknú často slúžiť deťom. Namiesto toho, aby sme deti niečo naučili, tak ich kŕmime, obliekame, snažíme sa deťom predĺžiť tú bábätkovskú fázu a slúžime im. To vedie k tomu, že sa deti počas prvých troch rokov života nenaučia základné veci a znalosti.

K tomu nepomáha ani to, ak dieťaťu kúpime všetko, na čo si ukáže. Ukradli sme deťom možnosť si niečo zaslúžiť, ale aj radovať sa z akéhosi prínosu. Aj keď dnes majú deti všetko, cítia sa potenciálne neúspešné, pretože všetko dostávajú a rodičia za nich všetko urobia. Keď mama robí za dieťa niečo, čo by samo zvládlo, tak v skutočnosti mu tým prejavuje nedôveru, že by to vlastne samé nezvládlo. Tomu sa hovorí naučená bezmocnosť.

Sú dnešné deti rozmaznanejšie?

Článok pokračuje na druhej strane:

Časť 1 / 4

Už ste čítali?