Špeciálna pedagogička Gelányiová: Ak si dieťa s Aspergerom ľahne na lavicu, neznamená to, že učiteľa ignoruje

Čo má učiteľ robiť v situácii, keď takýto žiak vyrušuje?

Keď je dieťa už naozaj rušivé, tak v týchto situáciách je tam asistent, ktorý s ním môže na krátku dobu opustiť triedu. Keď začne vyrušovať Asperger, je to znak presýtenosti, pretože ten vníma úplne všetko, čo sa v triede deje. Ak ruší žiak s ADHD, tak veľmi často postačí, ak učiteľ pristúpi k žiakovi a položí mu na chrbát ruku. On vtedy zacíti, že ho vnímame. Je to jednoduchý kontakt namiesto verbálnych pokynov, ktoré ho rozrušujú. Dotyk je pre nich upokojujúci.

Ako zvládajú rodičia informáciu, že ich dieťa má poruchu autistického spektra? Zvládajú sa vôbec ešte vrátiť naplno do práce?

Celkovo by som povedala, že to rodičia zvládajú lepšie než starí rodičia a blízki. Veľmi často ich nepodporujú a tlačia do toho, ako ich dieťa treba vychovávať. Príkladom je napríklad vyberavosť v jedle, tak im radia, aby deťom necedili polievku, že sa musia raz naučiť jesť polievku aj s rezancami, čo však nie je dobrý postup. Na jednej strane to rozladí aj rodičov, ktorí vedia, že keď bude polievka precedená, tak ju dieťa zje. Okolie a blízki príbuzní musia uveriť, že rodič to má naozaj náročné a treba ho podporovať pri výchove autistického dieťaťa. Návrat do práce rodiča dieťaťa s diagnostikovanou poruchou autistického spektra je podstatný nielen pre rodiča, ale aj pre dieťa. Som veľkým zástancom začlenenia deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami do vzdelávacieho procesu aspoň na štyri hodiny denne, aby sa mamičky mohli vrátiť do práce. Stereotyp a neustála starostlivosť je naozaj vyčerpávajúca.

Ak by ste mali možnosť zmeniť jedinú systémovú vec, ktorá by od zajtra naplno fungovala. Čo by to bolo?   

Mám jeden sen. Špeciálneho pedagóga by sme mali povinne umiestniť už do materských škôl. Špeciálny pedagóg v MŠ dokáže oslabenia u detí navnímať, odsledovať a zdiagnostikovať už v predškolskom veku a následne poukázať na najvhodnejšie terapie a tiež najvhodnejšie formy vzdelávania.

Čo môžeme urobiť my ako spoločnosť, ktorá sa priamo s deťmi s poruchou autistického spektra nestretáva, aby sa medzi nami cítili lepšie?

Prínosom pre všetkých je práve skúsenosť s týmito deťmi. Keď dnešné deti niekedy v budúcnosti stretnú niečo podobné, spomenú si práve na svojho spolužiaka v triede. Vtedy je aj väčšia pravdepodobnosť, že tomu človeku pomôžu. Trebárs, keď vidia niekoho v rade, kto sa pchá dopredu (autista), keďže v čakaní nevidí zmysel. Tým, že integrácia už teraz beží, tak si vychovávame budúcu generáciu, ktorá bude tolerantnejšia. Keď integrujeme napr. dieťa s Downovým syndrómom, tak práve jeho spolužiaci si to nesú ďalej do života a povedia to potom svojim deťom. Povedia im pri stretnutí s dieťaťom s Downovým syndrómom, že aj ja som mal takého spolužiaka, ktorý síce nevedel násobilku a delenie, ale bol šikovný v iných veciach. Integrácia už teraz prebieha a pomáha aj verejnosti chápať, vnímať a akceptovať jedincov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Teraz mám jedného zamestnaného Aspergera vďaka tomu, že jeho šéfka mala v triede takého chlapca a dokáže  pochopiť a zvládať jeho špecifiká.